V Ľudovej škole umenia v Trenčíne absolvoval hru na husliach a harmonike, potom svoje hudobné schopnosti rozšíril o trúbku a kontrabas. Táto príprava ho priviedla k aktívnemu muzicírovaniu. Vo folklórnom súbore Trenčan hral na husliach v cimbalovej kapele, krátky čas na trúbke v dychovej hudbe, počas štúdia na priemyslovke v estrádnom orchestri, na harmonike v spevokole a divadle a na kontrabase v dixielande. V Trenčíne bol koncom 50-tych rokov veľký mestský orchester pod vedením učiteľa Jozefa Kutlíka, v ktorom hral prvé husle. „On bol jedným z tých, ktorí mi dali privoňať k muzike. So svojou skupinou hrával v reštaurácii U Janíka a keď prišlo na rad tango, v ktorom nebolo čo pokaziť, dovolil mi sadnúť za bicie a vyskúšať, čo je to za muziku. Zapálil vo mne iskričku, ktorá sa neskôr rozhorela,“ spomína.
Vo folklórnom súbore Trenčan po troch rokoch muziku nechal a išiel tancovať. Dôvod bol jednoduchý: „V kapele hrali muzikanti o dve generácie starší odo mňa. Povedal som si - moji kamaráti sa vykrúcajú s dievčencami a ja tu sedím medzi starými pánmi. Idem tancovať,“ vysvetľuje. Nebol za tým žiadny veľký vzťah k ľudovému tancu. Ten prišiel až neskôr.
V Bratislave počas vysokej školy jeden rok tancoval v Techniku, potom prešiel do Lúčnice. „Bolo to moje šťastné obdobie. Dostal som tam príležitosť, ktorá predznačila moje ďalšie pôsobenie - majster Nosáľ si ma prizval za asistenta na prípravu programu pri príležitosti Spartakiády v roku 1965 v Prahe. Robil réžiu programu, v ktorom vystupovali folklórne súbory z celého Československa a záverečnej veľkej choreografie, pri ktorej som mu asistoval. Vďaka tomu som mal možnosť vidieť zblízka jeho úžasnú profesionálnu prácu.“ V Lúčnici pôsobili aj skúsení etnografi a etnomuzikológovia, popri ktorých sa dostal k príprave programov na festivaloch, chodil na vidiek a skúmal autentický folklór. „Bola to krásna robota, kvalitatívne iná, ako aktívny tanečník.“ Počas pôsobenia v Lúčnici pripravil pre myjavský súbor Kopaničiar svoju prvú ozajstnú choreografiu tanca z východného Slovenska. Po skončení školy a nástupe do práce v Brezovej pod Bradlom zostal folklór súčasťou jeho života. Založil tam súbor Brezová, ktorý funguje doteraz. Pôsobil v ňom spolu s manželkou, ktorú si našiel počas účinkovania v Techniku. V Brezovej mal možnosť spoznávať folklór v autentickom prostredí myjavských kopaníc a dedín. „V súbore hrala pravá kopaničiarska muzika - technicky aj štýlovo perfektní muzikanti. Zopárkrát som si s nimi zahral na svadbe alebo zábave. To bola moja ďalšia vysoká škola folklóru.“
Po návrate do Trenčína začiatkom 70-tych rokov prijal ponuku ujať sa vedenia v súbore Družba. Aby lepšie spoznal folklór trenčianskeho regiónu, opäť sa rozbehol po dedinách zbierať materiál. „Ešte sa mi podarilo zachytiť generáciu, pre ktorú boli tradičné spevy a tance stále živé.“ Program obohatil o choreografie zo Záhoria, od Trnavy, úspešnú choreografiu z folklóru Bošáckej doliny má ešte v repertoári Senior klub Družba.
Po odchode z Družby sa venoval príprave programov folklórnych festivalov, najmä v Myjave a vo Východnej, bol inštruktorom pre ľudový tanec, pracoval v poradných zboroch a organizoval výskum folklóru takmer na celom západnom Slovensku. Keď odchádzal do dôchodku vedúci folklórneho súboru Vršatec z Dubnice nad Váhom, prijal ponuku obsadiť miesto umeleckého vedúceho. Súbor, ktorý sa dovtedy venoval najmä stredoslovenskému folklóru významne preorientoval na regionálny folklór stredného Považia, čomu opäť predchádzal výskum po okolitých dedinách. „Objavil som veľa nepoznaného materiálu z Omšenia, Dolnej a Hornej Poruby, ale aj z Trenčianskej Teplej, Dubnice a ďalších obcí.“
Po roku 1989 sa Jozef Lehocký stal riaditeľom jedného zo závodov v Novom Meste nad Váhom, čo mu pohltilo všetok čas. Folklór musel niekoľko rokov počkať, až na príležitostnú tvorbu choreografií vo folklórnych súboroch Vatra v Tlmačoch, Lipa, Ekonóm a SĽUK v Bratislave.
Po odchode do dôchodku sa k folklóru vrátil opäť intenzívnejšie. Je podpredsedom programovej rady Myjavského festivalu, pustil sa do spracovávania materiálov, ktoré za roky výskumu a práce so súbormi nazbieral. Od roku 1998 pripravil 2 publikácie o tanečnom folklóre regiónov západného Slovenska, 3 publikácie v edícii Ľudové piesne, spevné a tanečné tradície trenčianskeho Považia a ďalšie štyri by mali vyjsť v nasledujúcich rokoch.
Čo teší a trápi folkloristu? „Teší ma, keď vidím, že moja robota má zmysel. Keď ľudia, ktorí majú vzťah k folklóru, ľudovej piesni a tradíciam nájdu v publikáciach pesničky, ktoré ich potešia a ďalej s nimi pracujú.“ Za hriech súčasnosti považuje nedostatočnú odbornú starostlivosť o folklorizmus na všetkých úrovniach, čo sa podľa neho už prejavuje na klesajúcej úrovni niektorých súborov. „Folklór potrebuje pomoc. V dnešných podmienkach už nemôže žiť iba zo svojej podstaty,“ dodáva na záver.
VIZITKA
Narodil sa 22. februára 1941 v Trenčíne. Po skončení základnej školy sa vyučil za strojného zámočníka. Po vyučení študoval na Strojníckej fakulte Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Po jej absolvovaní v roku 1968 vykonával technické i riadiace činnosti. Začínal v podniku Kovové tkaniny v Brezovej pod Bradlom, potom pracoval vo Výskumnom a vývojovom ústave maltovín v Trenčíne, ZŤS v Dubnici nad Váhom a Vzduchotechnike v Novom Meste nad Váhom. Pred odchodom do dôchodku pracoval na vývoji nových výrobkov v zahraničnej firme. Je ženatý, má dvoch dospelých synov. Žije v Trenčíne.
