Pokračovanie z minulého čísla.
Voda
Jedného dňa väzňov presunuli na nový úsek lesa. Buldozérom spravili cestu, v priekopách po jej stranách tiekla bahnitá brečka. Voda na pitie nebola. Smäd zaháňali brezovou vodou vytekajúcou z narezanej kôry. To ich držalo pri živote. Celý deň boli bez stravy, tak jedli trávu a zelinu.
Popoludní prišiel veliteľ skontrolovať ako pokračujú práce. Richard a jeho priatelia sa mu posťažovali, že nemajú vodu. Ani im neráčil odpovedať. Tak ako bol oblečený v čistej vyžehlenej uniforme, ľahol si na cestu a napil sa brečky z priekopy. Potom vstal a odišiel.
Do druhého gulagu
Po čase Richarda premiestnili do iného tábora, v ktorom už neboli len ruskí politickí väzni, ale aj zločinci a vrahovia. „Stačilo, aby na nás pozreli, už sme vedeli s kým máme dočinenie. Jedného nášho kamaráta zabili na latríne a obrali o ošatenie.“
Keď sa Richard znovu ocitol v „izolátore“, bol tam s ním aj jednooký Rus: „Pan, davaj cigarety.“ Väzni z Československa - západniari, boli pre nich páni.
„Nefajčím, nemám cigaretu,“ odpovedal Richard. Nasledoval kopanec, po ktorom letel do rohu miestnosti.
Tretí gulag
Potom prišiel príkaz na ďalší presun. Richard sa ocitol v gulagu na Urale pri rieke Kama. Opäť na neho čakala iba ťažká robota v lese a nedostatok jedla. Už mal všetkého dosť. Rozhodol sa, že s drinou skoncuje a ujde. Pri návrate brigády do tábora sa hodil na zem. Simuloval, že sa mu niečo stalo. Dozorca ho nechal ležať a poslal po lekára. Konvoj pokračoval v ceste. Prišiel lekár, Poliak. Hneď vedel, že Richardovi nič nie je, ale neprezradil ho. V tábore sa potom o neho starala ruská lekárka. „Pýtala sa ma, ako sa žije v Československu.“
Pred ním sa o útek pokúsili piati Poliaci. V nekonečných lesoch zablúdili. Nakoniec boli radi, že sa vrátili do tábora.
Amnestia
Jedného dňa sa väzni dozvedeli, že československá vláda pre nich vybavila amnestiu. Potrebovala vojakov pre vznikajúcu jednotku, ktorá bude pomáhať Sovietom. Richard sa ocitol v prepúšťacom tábore. „Bolo tam ako v nemocnici - pekné čisté postele, nočné stolíky.“ Znenazdajky sa tam objavila komisia medzinárodného Červeného kríža, ktorá zisťovala životné podmienky väzňov.
Jeden člen komisie sa Richarda spýtal ako sa má. Vedľa neho stál dôstojník NKVD. Čo mu mal odpovedať? Pravdu o neľudských podmienkach v gulagoch? Kto vie, ako by skončil. Tak mu odpovedal: „Primerane.“
Po prepustení
Pri prepúšťaní sa ho dôstojníčka NKVD spýtala, kam chce ísť. Richard zatúžil po teple. Zo školy vedel, že teplé podnebie je v Taškente. „Taškent? Oh, nelzjá. Tam užé mnógo takych kak ty - nedá sa, tam už je veľa takých, ako si ty.“ „Temir,“ povedala. Richard súhlasil. Dostal puťovku - príkaz na cestu, chlieb komisár a dvadsať rubľov na vlak.
Ráno dorazil do Sverdlovska, kde bolo treba prestupovať. Vybral sa do reštaurácie najesť. Dostal čaj a chlieb. „Priniesli mi dva kúsky chleba a ja by som zožral aj vlka.“ Vyzeral hrozne - na sebe mal handry z tábora, namiesto topánok gumáky. Pri vedľajšom stole sedel ruský dôstojník s dôstojníčkou. Na stole mali chlieb naložený do pyramídy. Keď to Richard uvidel, až sa mu zahmlievalo pred očami. Už mu bolo všetko jedno. Vstal a požiadal ich, či by mu nedali kúsok chleba. Dôstojník na neho pozrel, ako by ho chcel zastreliť: „Nádo rabótať - treba pracovať!“ hovorí. „Ja rabótaju, idem z tábora,“ nedal sa Richard. Našťastie sa do toho zamiešala dôstojníčka: „Ničevó, ničevó - nič to, v poriadku,“ a podala mu tanier. Boli aj ľudskí oficieri... Písal sa rok 1942.
V sovchoze
Temir sa nachádza v severnom Kazachstane v Akťubinskej oblasti v kraji Orenburg. Hlásiť sa mal v sovchoze. Tam potom jazdil na traktore. Robilo sa tam celý mesiac, žiadne voľno, iba prvý deň v mesiaci bol sviatok. Peniaze nedostával, mal len stravu a ubytovanie. Jeden čas chlapi pracovali v stepi. Celý deň orali a keď v noci vyšiel mesiac, brigadýr ich budil a hnal do práce. Večer chlapi chytali sysľov a varili v kotloch s vriacou vodou. „Syseľ je príma mäsko, ako holub. Aspoň vtedy nám tak chutilo.“
Chozraščot
V sovchoze fungoval chozraščot, ktorý o veľa rokov neskôr zaviedlo aj Československo. Richardov traktor mal zadretú druhú rýchlosť a tak musel orať na jednotke, čo znamenalo nadmernú spotrebu nafty. Keď potom neskôr narukoval, nedali mu žiadne peniaze na cestu, ešte bol dlžný. Pomohla mu vojačka Judina, ktorá mu dala dvadsať rubľov, aby mohol zaplatiť dlh. „Dodnes som na ňu nezabudol, ale nič som s ňou nemal. Keď ste stále hladní a vyšťavení, na ženy ani nepomyslíte.“
Do Červenej armády
Zo sovchozu napísal žiadosť o prijatie do armády. V roku 1943 mu prišiel povolávací rozkaz, aby sa hlásil v Čkalove.
„Ty što, Čechoslovak - ty si Čechoslovák?“ nemal žiadne doklady totožnosti, všetko bolo len na dobré slovo.
„Da, áno.“
Zaradili ho do náhradnej brigády Červenej armády. Tam dostal polročný výcvik. „Dali nám zabrať jedna radosť.“ Budíček ráno o piatej, nástup do pol pása vyzlečený, mrazy mínus tridsať, potom výcvik v snehu s automatom.
Z Čkalova ho pridelili na delostrelecký polygón, kam vozil delá na zastreľovanie a odtiaľ na zhromaždisko v blízkosti frontu. V roku 1944 mu dali vodičák, dovtedy jazdil bez papierov. Jazdil na vojenskom nákladnom aute ZIS 5, potom dostal 7-tonový JAZ.
Do Československej armády
V lete 1944 ho z polygónu povolal veliteľ náhradnej brigády z Orenburgu. „Niekto mu musel povedať, že som občanom Československej republiky, ktorého nemôžu len tak jednoducho ukradnúť“.
Veliteľ oznámil Richardovi: „No, tavariš Kolban, pajďoš do Čechoslovackej armii - no, súdruh Kolban, pôjdeš do Československej armády.“
„Tavariš palkovnil, súdruh plukovník, ale v takýchto handrách, čo na to povedia občania?“ V ruskej armáde sa o uniformy príliš nedbalo
„Naši ľudia sú zvyknutí,“ zasmial sa veliteľ, „Ale teba do našej bratskej Československej armády takto nesmieme poslať.“ Hneď dal príkaz na novú uniformu a spodné prádlo. To už bolo november 1944.
Z Krosna do Humenného
Trvalo dva týždne, než sa dostal do Krosna k náhradnému pluku Československej armády. V tom čase už bolo po Dukelskej operácii, vojaci sa začali presúvať do Humenného.
V Humennom sa pluk usadil v kaštieli. Bol nedostatok vodičov a tak Richarda pridelili do autoroty štábu. Dostal americký studebaker. Neskôr ho prevelili k 4. takzvanej Slovenskej brigáde, ktorá sa formovala v Levoči.
Kde nepomáha technika...
V bojoch medzi Liptovským Mikulášom a Liptovským Hrádkom bolo treba presunúť delá do obce Konská a odtiaľ do tyla Nemcov. V januári 1945 bol rozmoknutý terén, delá sa nedarilo prepraviť. Keď ich nepritiahli studebakerom, požiadali o pomoc sedliakov s volmi. Mladý poručík sa voči tomu ohradil: „Čo, armáda s volmi, to neexistuje!“ Keď ani po ďalších pokusoch so studebakerom delami nepohli, nastúpili voly a kanóny vytiahli.“
Drina za volantom
Stávalo sa, že vojnoví šoféri išli z akcie do akcie bez chvíľky oddychu. „Doslova sme zaspávali za volantom.“ Pri návrate z Poľska, odkiaľ Richard viezol letecký benzín, havaroval pri Lučivnej pod Tatrami. Zaspal za volantom. Zobudil ho až náraz do piliera. Auto aj s benzínom sa prevrátilo do rieky. Z vody ho našťastie vytiahli ruskí tankisti, ktorí boli nablízku.
Špeciálny rozkaz
Raz ráno dostal od svojho veliteľa plukovníka Kunu špeciálny rozkaz: „V Liptovskom Mikuláši pri koželužniach je moja žena a dvaja synovia. Desiatnik, vy mi ich priveziete.“ Spolu s ním poslal dôstojníka oddelenia bezpečnostného spravodajstva a štyroch vojakov. V Mikuláši v tom čase prebiehali pouličné boje. Richardov studebaker sa rozbehol k mestu. Uprostred cesty pod lesom narazili na vykopaná jamu, Nemci spustili ostreľovanie. Richard rozturoval vozidlo a preletel ponad jamu. Za nimi sa ozvali výbuchy granátov.
Na kraji Mikuláša ich zastavila ruská hliadka: „Kudá - kam?“ Vysvetlili cieľ cesty. „Nelzjá, ty durak - nedá sa, hlupák, bojuje sa tam.“
„Idem pre rodinu veliteľa.“ Rusi im vynadali, ale pustili ich. Plukovníkovu rodinu našli podľa inštrukcií. Zachraňovať však bolo treba nielen ľudí, ale aj ťažké truhlice, s ktorými aj vojaci mali čo robiť. Nemci boli na dohľad za Váhom. Richard všetkých súril: „Ponáhľajte sa, keď nás zbadajú, začnú nás ostreľovať.“ Stihli naložiť poslednú truhlicu, keď zasvišťali míny. Jedna vľavo, druhá vpravo. Studebekar vyrazil dopredu, keď sa ozvala tretia rana. Mína dopadla na miesto, kde pred chvíľou stálo auto.
Takmer prišiel o život
Slovenská brigáda pri Považskej Teplej prekročila Váh a cez lesy pokračovala na moravský Vsetín. Vojakom bojujúcim o mesto mal Richard priviezť poľnú pekáreň. Pri tejto akcii ho Nemci takmer dostali. „Auto je zraniteľné, nie je ako pešiak, ktorý zaľahne a schová sa.“ Cesta prebiehala bez väčších prekvapení, keď sa objavili dva kmene stromov cez cestu. Auto zastavilo. Z lesa sa ozvala streľba. Štyria vojaci z Richardovho doprovodu okamžite zaľahli. Našťastie nemeckí útočníci boli iba dvaja. Richardovi druhovia sa za nimi pustili do lesa a zlikvidovali ich.
Koniec vojny
Vojna Richardovi skončila vo Vsetíne. „Od Vsetína až po Prahu Nemci utekali tak rýchlo, že sme im nestačili.“ So Slovenskou brigádou sa dostal až do Úvalov pri Prahe. Tam zastali. Podľa dohody protifašistickej koalície Prahu musela oslobodiť Sovietska armáda.
Po oslobodení sa v hlavnom meste konali vojenské prehliadky. Richardovi sa podarilo dostať desať metrov od maršála Koneva, prezidenta Beneša a generála Svobodu. Prekabátil poriadkovú službu a so svojím studebakerom sa zapojil do prehliadky.
Mier
Richarda Kolbana po vojne preložili do Bratislavy. V marci 1946 demobilizoval. Do Českého Těšína sa už nevrátil, jeho najbližšia rodina zahynula. Prácu a neskôr aj nevestu si našiel v Nových Zámkoch. Od roku 1948 žije vTrenčíne.