
Ako triedna učiteľka zapájala svojich žiakov do rôznych aktivít, akými bolo získavanie bezpríspevkových darcov krvi, zbieranie liečivých bylín, či poskytovanie sociálnych služieb.
„Žiaci pomáhali starším, opusteným ľuďom. Upratovali im, nakupovali, alebo sa s nimi iba rozprávali, aby nestratili kontakt s ľuďmi. Vznikali takto krásne trvalé vzťahy a študenti sa popri tom prehlbovali aj profesionálne,“ povedala. Práve žiaci Strednej zdravotnej školy, pred desiatimi rokmi, ako prví v Trenčíne, zorganizovali Deň narcisov a rozhodli sa takto pomôcť ľuďom s rakovinou. V roku 1993 Helenu Kobzovú zvolili za predsedníčku Územného spolku v Trenčíne. Vtedy sa začala častejšie stretávať s darcami. „Sama som darovala krv iba šesťkrát. Zo zdravotných dôvodov mi to nedoporučili,“ prezradila Kobzová. Pre darcovstvo sa rozhodla síce neskoro, pretože si uvedomila, že nie je možné získavať darcov a oceňovať ich, ak sama nemá túto skúsenosť. „Darovala som krv aj na plazmu a mala som veľmi dobrý pocit, že to neboli iba prázdne slová, pri ktorých som darcov prosila, aby darovali krv.“ Obdobie strávené v Slovenskom červenom kríži považuje za veľmi cenné. Pomohlo jej získať skúsenosti a spoznať darcov krvi a ľudí v regióne. Po mnohých zmenách, ktorými Červený kríž prešiel, podľa nej už v ňom pracujú ako dobrovoľníci iba tí, ktorí zostali verní ideálom ľudskosti.
Vlani na sneme Slovenského červeného kríža ju zvolili za prezidentku SČK a spolu s generálnym sekretárom sa stala jeho najvyššou predstaviteľkou. Reprezentuje organizáciu i v zahraničí. „Prvý okamih po zvolení bol veľmi ťažký. Akoby som si predtým neuvedomila, aká je to zodpovednosť,“ prezrádza. Ako prezidentka si dala sľub, že bude vo svojej práci klásť dôraz, ako doposiaľ, na kontakt s ľuďmi a chce obnoviť dôveru k najvyšším funkcionárom SČK tak pred členmi, ako aj pred predstaviteľmi štátu.
„Odkedy som nastúpila do funkcie, veľmi veľa cestujem po Slovensku. Chcem spoznávať členov, funkcionárov,“ uviedla. Jej práca si vyžaduje síce veľa voľného času, no ako sama hovorí, má výhodu, že je už na dôchodku. Za necelý rok ako prezidentka navštívila štrnásť Územných spolkov, pravidelne sa stretáva s Mládežou SČK i s obyčajnými ľuďmi. Tieto stretnutia ju robia šťastnou, pretože práve v prostých ľuďoch je podľa nej skutočná dobrota. „Médiá propagujú, aby sme mysleli hlavne na seba, no stretnutia s týmito ľuďmi vo mne potvrdzujú nádej, že ešte existujú ľudia, ktorí myslia na druhých.“ Darcovstvo krvi je pre darcov samozrejmosťou, hoci niektorí darovali krv aj stokrát, majú pocit, že pre druhých až tak veľa nerobia. „Pre človeka, ktorý potrebuje krv, má cenu života a bez týchto ľudí by zachraňovať životy nešlo,“ vraví Kobzová.
Keďže Slovenský červený kríž je od roku 1993 členom Medzinárodného výboru Červeného kríža a Červeného polmesiaca, ktorý v súčasnosti združuje 185 krajín spolu s 300 miliónmi členov, ako prezidentka sa zúčastňuje medzinárodných stretnutí. Helena Kobzová sa vďaka svojej funkcii už stretla s viacerými zahraničnými prezidentmi Červeného kríža, medzi ktorými sú aj šľachtici, ako napríklad maďarský prezident ČK Georg Habsburg, či holandská princezná Margaret. „Vo všetkých krajinách je šľachta vedená k tomu, aby sa angažovala v humanitnej činnosti, pre nich je to samozrejmosťou.“ Podľa Kobzovej potrebuje Slovensko ešte veľa času, aby sa u nás našli aj aristokrati ducha. „Je neuveriteľný pocit stretávať sa každý deň s princeznou, vidieť ako sa oblieka, s akou gracióznosťou vystupuje na verejnosti. Keď vidím týchto ľudí, ktorí dávajú svoje bohatstvo na pomoc druhým, som pyšná, že môžem byť medzi nimi,“ tvrdí Kobzová, ktorá je zvyknutá, že sa na Slovensku stretáva často s nepochopením. „Je jedno, z akých pohnútok sa niekto angažuje v humanitnej oblasti. Môže chcieť hoci len to, aby ho velebili, ale z jeho peňazí sa dokáže spraviť veľa práce,“ dodáva.
VIZITKA
Vizitka - Narodila sa 11. 5. 1942 v Nových Zámkoch. Vyštudovala FF Univerzity Komenského v Bratislave. Do Trenčína sa presťahovala v roku 1964 a začala pracovať ako učiteľka slovenského a ruského jazyka na Strednej zdravotnej škole. Tu pôsobila až do odchodu do dôchodku v roku 2004, najskôr ako zástupkyňa riaditeľky, neskôr sa stala riaditeľkou školy. V súčasnosti sa venuje funkcii prezidentky Slovenského červeného kríža. Má dve dcéry a štyri vnúčatá.