l. Keď sa potom z nej bolo treba učiť, pozrel som si iba názvy kapitol a mohol som ísť odpovedať.“
Záujem o históriu mu vydržal aj počas štúdia na strednej ekonomickej škole, kde mal šťastie na výborného profesora dejepisu Ondreja Staňa. Ten ho usmernil na štúdium histórie. Vysnívanú históriu, prípadne v kombinácii s geografiou v tom čase neotvárali, tak sa dal na etnografiu a folkloristiku. „Nakoniec ma aj tento odbor uchvátil a etnografia sa stala mojou špecializáciou.“ Vďaka autentickej ľudovej kultúre, s ktorou sa v detstve aj počas dospievania stretal v rodnej obci, mal náskok pred študentmi z mesta. Z obdobia vysokoškolských štúdií rád spomína na profesora Jána Podoláka, rodáka z Dolnej Súče, ktorý sa venoval výskumu pastierstva a ovčiarstva. Ten ho nasmeroval k diplomovej práci o chove hovädzieho dobytka v Spišskom Zamagurí. Tejto téme zostal verný aj v nasledujúcich rokoch profesionálneho života. „Ako múzejník musím robiť viac-menej všetko, ale táto téma je jednou z mojich srdcových záležitostí. Neskôr k nej pribudlo aj ovčiarstvo.“ V rámci agrárnej témy sa venuje aj ďalším oblastiam - ľudovej strave, starým formám poľnohospodárstva, doprave a transportu a zbernému hospodárstvu. Skúmal ich nielen v trenčianskom regióne, ale aj v širšom okolí a výsledky výskumu publikoval.
Začiatkom 80-tych rokov sa zúčastnil na výskume ľudovej kultúry v známej národopisnej lokalite Čičmany. Po páde režimu síce výskum ustrnul, monografiu Čičmany sa však ešte podarilo vydať. Čičmany mu vtedy prirástli k srdcu a odvtedy sa tam vracia. Jedným z jeho tamojších priateľov je aj ľudový rezbár, viac ako 80-ročný Martin Pieš, ktorého tvorba mu učarovala. Podobne ako Čičmany je mu profesionálne aj ľudsky blízka goralská obec Haligovce na Spišskom Zamagurí, ukrajinsko-rusnácka obec Litmanová či Liptovká Teplička na južnom Spiši. A samozrejme, okolie Trenčína - Horná Súča, kde spolupracoval na výskume pre etnografický atlas Slovenska, ale aj Selec, Dubodiel, Bošácka dolina, atď.
„Ľudovú kultúru vnímam ako fenomén, ktorý je základom každej národnej kultúry, čo je dôležité najmä z dnešného pohľadu, kedy sa svet globalizuje. Európu môžeme totiž osloviť predovšetkým našou národnou kultúrou. Ľudová kultúra zasa inšpirovala našu filmovú tvorbu, hudbu, literatúru, aj výtvarné umenie. Cez takéto autentické umenie môžeme potom Slovensko predstaviť svetu. Naše ľudové hudobné umenie prinieslo niekoľko originálnych nástrojov, ktoré sa nikde inde vo svete nevyskytujú - jedinečným príkladom je fujara. Niekedy sa okolie na Slovákov pozerá, že boli len roľníci, drevorubači a pastieri. Iste, aj to, ale nie len to. Slováci sú národ, ako každý iný. Vyvíjame sa a dúfam, že raz budeme moderným národom v európskej spoločnosti.“
Ako sám hovorí, muzeálno-odborná, ale aj bádateľská práca ho každodenne obohacuje o duchovný rozmer a osobný rozhľad. Snaží sa nachádzať korene ľudovej kultúry a podstatu slovenskosti. „Nie náhodou sa venujem agrárnym témam - poľnohospodárske zamestnania ešte pred sto rokmi živili takmer 85-90 percent populácie.“ Okrem toho sa venuje výskumu ľudového umenia. „Považujem ho za nadstavbu ku každodennej práci našich predkov. V ňom každý národ predstavuje svojho ducha a to najlepšie, čo v ňom je.“ Ľudové umenie sa stalo aj témou výstav, ktoré pripravil po roku 1989. Zúčasnil sa aj tvorby viacerých expozícií - najskôr v Novom Meste nad Váhom v Podjavorinskom múzeu (1997), potom aj v Trenčianskom múzeu (1999).
Jeho veľkou vášňou je história vojnových lietadiel, najmä z obdobia druhej svetovej vojny. Tento celoživotný záujem v ňom prebudila knižka Veľký cirkus od francúzskeho vojnového stíhača zo západného frontu, ktorú objavil počas základnej vojenskej služby. „Síce nebola brilantne spracovaná, ale jej autor musel mať veľké srdce, najmä keď popisoval rozlúčku so svojím bojovým lietadlom Tempest.“ Postupne objavil ďalšie knihy. „Musel som si dávať pozor, aby sa mi z ich čítania nestala veľká vášeň, ale len taká ľahká radosť.“ Samozrejme, nezostalo iba pri nej. Po roku 1989 sa mu dostali do rúk české preklady publikácií o stíhačoch zo všetkých frontov. „Napriek tomu, že nie som technický typ, po čase som sa naučil parametre lietadiel, motory, výzbroj, ale najmä ma upútali samotní stíhači. Môžem povedať, že to boli osobnosti - bez ohľadu na to, na ktorej strane bojovali.“ V roku 2001 sa spolu s moravskými priateľmi zúčastnil stavby pamätníka v neďalekej Antonstalskej doline za Ľuborčou na počesť britského zadného strelca z druhej svetovej vojny, ktorý v tých miestach havaroval s Liberatorom. Pamätník sa stal miestom pravideľných stretnutí podobných zanietencov pre leteckú históriu, ako je on sám.
Medzi jeho dávnejšie záľuby patrilo fotografovanie - dve desaťročia mapoval prejavy tradičnej ľudovej kultúry, ale fotografoval aj prírodu, ktorá je jeho ďalšou láskou. S ňou je spojený jeho záujem o turistiku, v zime lyžuje, výnimkou nie je ani bivakovanie v snehu. Preto neprekvapí, že aj v predvečer blížiacej sa šesťdesiatky si udržiava závideniahodnú kondíciu. Tú si každoročne overuje aj spolu s kamarátom peším pochodom z Vlárskeho priesmyku do Luhačovíc.
Medzi jeho najbližšie pracovné plány patrí príprava monografie o ľudovom rezbárovi Gregorovi Malcovi a štúdie o agrárnej kultúre z okolia Trenčína. Podrobnejšie sa chce venovať aj trenčianskej fajanse. „A k tomu každodenná múzejnícka práca, ak mi zdravie vydrží,“ dodáva s úsmevom.
VIZITKA
Narodil sa 25. júna 1976 v Hornom Srní. Po skončení vtedajšej 8-ročnej strednej školy v rodnej obci nasledovala stredná ekonomická škola v Trenčíne. Po maturite v roku 1964 študoval etnografiu a folkloristiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po promócii v roku 1969 nastúpil do Etnografického ústavu Slovenského národného múzea v Martine, kde pôsobil 4 roky, vrátane základnej volebnej služby v Žiline a Jáchymove. Po príchode do Trenčíne v roku 1973 pracoval na Okresnej pamiatkovej správe, odkiaľ po štyroch mesiacoch odišiel do Trenčianskeho múzea, kde v oddelení archeológie a etnografie pôsobí dodnes. Je ženatý, má dve dcéry 25-ročnú Katarínu a 16-ročnú Janku. Žije v Trenčíne.