Vyštudoval strojnícku priemyslovku a zamestnal sa v Konštrukte ako technik. „Kreslil som na tabuľu, ale nechcel som sedieť osem hodín na stoličke, tak som šiel preč,“ vysvetľuje Balúch. Práca technika nebola podľa neho slov v záujme jeho tela. „Bol som mladý, chcel som viac rozletu. Túžil som chodiť kade-tade a nie za pekného počasia sedieť v kancelárii,“ prezrádza.
Po odchode zo zamestnania pracoval doma. Vo svojej dielni vyrábal miešačky, zváral pre klampiarov a každému vyrobil to, čo zaplatil. „Za socializmu to bolo protizákonné, vtedy musel robiť každý a mať v občianke pečiatku, kde pracuje,“ uvádza Balúch. Viackrát sa mu stalo, že ho zastavili policajti a chceli od neho občiansky preukaz. Keď si všimli, že tam nemám zapísané zamestnanie, napísali hlásenie do Trenčína. „Na výbore komunistickej strany pracoval ale otcov priateľ a ten tie hlásenia vždy zničil,“ spomína Balúch.
Naďalej by si bol žil svojím nezávislým životom, no známy na výbore zmenil zamestnanie a Balúchovo vzdorovanie proti povinnej práci sa začalo riešiť. Dostal pokutu päťtisíc, ktorú zaplatil, ale pracovať odmietal. Za nejaký čas ho znova predvolali na súd, kde už dostal podmienečný trest v trvaní jedného roka. „Hneď nato som dostal papier z Najvyššieho súdu s tým, že rozsudok o podmienečnom treste je protizákonný. Tým, že som spáchal druhýkrát ten istý trestný čin, som už recidivista a musím ísť do väzenia,“ prezrádza Balúch. Podľa jeho slov mu vtedy predseda súdu povedal, že ak pôjde predsa len pracovať, nejako sa to vyrieši. No Balúch odmietol a radšej strávil štyri mesiace v bratislavskej väznici. Keď sa vrátil domov, pokračoval vo svojom štýle života. Že s tým nemal problém, vďačil svojmu otcovi. „Mal som dobrého otca. Nesúhlasil s mojím rozhodnutím takto žiť, ale nestaral sa. To, že mal známosti, ma celý čas držalo nad vodou,“ priznáva.
Po roku 1989 jeho voľnomyšlienkárske názory už neohrozovali medze zákona. Ďalej zberal staré železo a všetky svoje „poklady“ zhromažďoval okolo rodičovského domu, kde zostal po smrti matky bývať sám. Za tie roky sa mu tam nahromadila skutočná skládka, ktorú ale teraz radikálne ničí. „Už som sa veľmi rozťahoval,“ sám uznáva. „Začali mi sem aj ľudia sami nosiť veci a ja som ich všetky vzal“. Po dohode s mestom Trenčín a Považskou odpadovou spoločnosťou začali pred mesiacom nazhromaždenú skládku odpratávať pracovníci na aktivačných prácach. Mesto Trenčín sa na tom podieľalo čiastkou 100-tisíc korún a z peňazí utŕžených za železo si Dušan Balúch zaplatil pristavenie kontajnerov. Podľa hovorcu Mestského úradu Tibora Hlobeňa už odviezli deväť kontajnerov železného šrotu a šesť odpadu.
Stále tu zostáva vyše 200 kíl železa a ďalšie má aj v dome, v pivnici. Postupne plánuje vypratať a odviesť do zberu všetko. „Za každé kilo mi dajú 165 korún.“ Teraz sa už snaží železo nezberať. Ale sila zvyku je niekedy silnejšia. „Našiel som dnes hydraulický zdvihák na auto, tak mi to nedalo. Niekomu ho predám,“ prezrádza Balúch a dodáva, že mu voľakto dal trabant a musí si ísť ešte po jeho druhú polovicu.
Žije sám, no takýto život mu absolútne vyhovuje. Zber ho uživí a je pánom svojho času, ktorého má, podľa vlastných slov, koľko chce. „Každý deň sa potrebujem fyzicky vyčerpať, to ma robí šťastným,“ vraví Balúch, ktorý sa sem tam vyberie len tak na bicykli do Žiaru nad Hronom. „Keď tam prídem, som úplne vyčerpaný, ale šťastný.“
I s odstupom času je rád, že sa rozhodol ísť vlastnou cestou. „Peniaze sú zárukou nezávislosti a šťastného života. Ja som nezávislý a mám pokoj,“ dodáva Balúch.
