vu zo svojej voľnej tvorby. Vernisáž sa uskutočnila vo štvrtok podvečer 22. júna, na sklonku tropického dňa uprostred futbalových majstrovstiev sveta, čo by pre návštevnosť výstavy mala byť takmer samovražedná trojkombinácia. Napriek tomu, na jej otvorení bola až mimoriadne hojná účasť.
Vo vystavenej kolekcii obrazov a plastík zaujali predovšetkým olejomaľby a grafiky inšpirované rytmizujúcimi prvkami ľudových ornamentov Jozefa Vydrnáka, tajomné éterické dámy s hudobnými nástrojmi na obrazoch Petra Marčeka, kubistické krajiny Rudolfa Mošku, portréty od Vladimíra Kudlíka, poetické obrazy Júliusa Činčára či hravé plastiky - postavy a hlavy od Igora Mosného, kombinujúce drevené korpusy a kovové časti časom poznačených pracovných nástrojov a bránových kovaní, ktoré dotvárali charakter drevených sôch. Vtipné a nápadité boli aj inštalácie jeho plastík - vtákov umiestnených do okenných výklenkov. Iskra a ľahkosť nechýbala ani obrazom dobrej duše výstavy Evy Mišákovej. Za pozornosť však stála aj tvorba ďalších vystavujúcich autorov - Juraja Krajča, Laca Mošku, Juraja Oravca, Milana Petríka i Stanislava Lubinu, s výnimkou Juraja Zemanoviča, ktorého kolorované perokresby zatiaľ nedosahujú kvality prác jeho kolegov.
Jozef Vydrnák, ktorý výstavu otváral, nám o nej povedal: „Výstava nadväzuje na prezentácie a stretnutia neformálnej trenčianskej skupiny výtvarníkov 6+1. Výstavné plochy v mlyne sme si spontánne rozdelili a každý z autorov vybral také ukážky z tvorby, aby vhodne zapadli do komplexnej inštalácie, ktorá nie je tematicky ani obsahovo obmedzená. V tomto mlyne sa kedysi mlela múka pre posilnenie tela, my sme sem teraz prišli zomlieť zrno pre posilnenie ducha.“ Štvordňové trvanie výstavy považuje za dostačujúce: „Kto z divákov má o ňu záujem, cestu si sem nájde.“
Akademický sochár Juraj Krajčo k tomu doplnil: „Prvým impulzom k výstave bol zámer stretnúť sa s kolegami výtvarníkmi, pozveme si zopár hostí a posedíme spolu.. Nakoniec bol na vernisáži „plný dom“ a na seba sme nemali čas. Ešteže sme mali príležitosť porozprávať sa spolu pri inštalácii výstavy.“
Jediným slabším miestom vernisáže bolo vystúpenie mladej kapely Next Page, v ktorej hrá syn výtvarníka Juraja Oravca. Aj keď hrala s viditeľnou radosťou, nepodarilo sa jej zapadnúť do atmosféry miesta a vystavených obrazov. Hrala príliš dlho, príliš hlasno a nie práve najzaujímavejšie, čo spolu s dusným ovzduším spôsobilo, že veľká časť divákov sa presunula do otvoreného prízemného priestoru s občerstvením alebo von pred mlyn. Ak aspoň polovica ľudí, ktorí výstavu navštívili prišla kvôli obrazom, je to skvelá správa nielen pre vystavujúcich umelcov, ale aj pre celú trenčiansku výtvarnú scénu. Možno kvôli reprezentatívnosti jej aktuálnej podoby by nabudúce nezaškodilo rozšírenie výstavnej kolekcie aspoň o kovové plastiky Jozefa Syrového a objekty a plastiky z keramiky Jána Hubinského.
