Sobota, 31. október, 2020 | Meniny má AurelaKrížovkyKrížovky

Obyčajný človek chce, aby sa s ním dôstojne zaobchádzalo

hovorí slovenský filmový režisér a scenárista Dušan Hanák (nar. 1938)

Najskôr pracoval ako technický úradník a baník, v roku 1965 absolvoval Filmovú a televíznu fakultu AMU v Prahe. V rokoch 1964 - 1991 pôsobil ako režisér a scenárista v Slovenskej filmovej tvorbe v Bratislave. Nakrútil 20 krátkych filmov, ktoré ocenili v Oberhausene, Montevideu alebo na Bienále mladého umenia v Paríži. Medzi viacerými významnými medzinárodných uznaniami, nechýba ani Cena za vynikajúci výkon vo filmovom umení, ktorú získal v roku 1991 v amerického Denveri. Prednedávnom mu v talianskom Bergame udelili cenu za celoživotné dielo. Na tohtoročnom medzinárodnom filmovom festivale Art Film v Trenčianskych Tepliciach prevzal ocenenie Zlatá kamera. Od roku 1991 pôsobí ako profesor na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. V niekdajšom Československu boli jeho filmy dlhé roky tabu.

Skryť Vypnúť reklamu

Čo vám preletelo hlavou v súvislosti s vašimi aktuálnymi oceneniami?
Asi aby sa človek príliš nepomýlil v odhade a vydržal v tej línii, v ktorej začal. Samozrejme, cena za celoživotné dielo v Bergame veľmi poteší, zvlášť keď je v takej dôležitej filmárskej krajine, akou je Taliansko a keď to nadväzuje na slávny festival autorských filmov, ktorý v Bergame vznikol a po viacerých rokoch sa premiestnil do San Rema, kde môj film Tichá radosť dostal Veľkú cenu. V tomto kontexte je pre mňa bergamská cena príjemným zadosťučinením, aj čo sa týka mojich začiatkov, kedy nebolo jednoduché udržať si počas normalizácie istú úroveň pravdivosti. Komunistický režim nemal rád autenticitu.
Čo pre vás znamenalo nespreneveriť sa autenticite? Taký ten filmársky asketizmus?
Asketizmus je základ tvorivej práce. Pokiaľ ide o autentickosť, dokumentárny aj hraný film som cítil rovnakou mierou a vlastne vedome, či podvedome som ich spájal. Nemal som problém v dokumentárnom filme do istej používať aj metódy režiséra hraných filmov. Samozrejme nie tak, aby divák pociťoval nejaký úbytok pravdivosti alebo nebodaj nejakú manipuláciu, že neherci pochodovali podľa toho, čo poviem, alebo čo si doma pri písacom stole vymyslím. Celoživotne ma zaujíma priestor medzi dokumentárnym a hraným filmom. Čo sa týka autentickosti, pre mňa bolo úplne dôležité, že som vychádzal zo znalosti myslenia alebo verbálneho prejavu ľudí, o ktorých som nakrúcal filmy. Vedel som, čo hovoria alebo ako to hovoria, poznal som prostredie, v ktorom žijú, ich zvyky. Pre mňa bola metóda práce podobná pri dokumentárnom a pri hranom filme aj v prípade, že dokumentárny film som realizoval skrytou kamerou. Isté dokumentaristické prvky som vkladal aj do mojich prvých hraných filmov. Problém bol však v tom že, keď som mal už tri celovečerné filmy v trezore, tak vedenie Slovenskej filmovej tvorby absolútne vylúčilo, aby som sa zaoberal takzvanými obyčajnými ľuďmi. Oni sa tvárili, že socializmus robia pre obyčajných ľudí, ale v podstate ich neznášali. Prosto, neznášali ľudí, ktorí nepotrebovali tento systém... Ľudia z filmu Obrazy zo starého sveta ten systém príliš nepotrebovali. Dokonca nepotrebovali ani vyššiu penziu. Oni vyžili, boli prepojení s prírodou a mali v sebe vnútornú harmóniu a pokoj. Boli duchovne čistí. Mali v sebe niečo, čo sa nám, ako moderným ľuďom stráca medzi prstami. Keď som s nimi na začiatku normalizácie nakrúcal, bola to pre mňa očistná kúra. Oni boli sami sebou, vnútorne skutočne slobodní. A s takými ľuďmi sa výborne robí.
Skúste pomenovať ideály, s ktorými ste začínali svoju filmovú dráhu?
O ideáloch sa hovorí veľmi ťažko, ak človek nechce hovoriť frázy. Ale v poetike 60-tych rokov - to bola, mimochodom, renesancia ducha, renesancia kultúry a umenia na celom svete, ktorá sa týkala aj Ameriky a väčšiny európskych štátov a mnohých štátov Južnej Ameriky. Ľudia už mali plné zuby schematizmu a dogmatizmu, v ktorom som vyrastal aj ja. Ja som vojnové dieťa. Vyrastal som v rokoch častušiek a filmov o Veľkej vlasteneckej vojne. Ale už som chcel niečo iné - hľadal som v knižkách, túžil som po niečom, čo by nebolo ani akademické, ani socialisticky realistické... Prosto, ja, moji kolegovia a vrstovníci sme túžili hovoriť pravdu a tá mala vtedy cenu zlata. Ľudia vedeli čítať medzi riadkami kníh, náznaku vo filme a v kine alebo v divadelnom predstavení. Bola všeobecná túžba po tom, aby sa prestalo klamať a priblížilo sa k realite takej, aká je. Pritom viem, že takéto niečo nevonia žiadnemu systému. Vtedajší systém prenasledoval napríklad mojich priateľov maliarov, ktorí sa previnili iba tým, že maľovali abstraktné obrázky a nasadzoval na nich štátnu bezpečnosť v civile, ktorá ich kontrolovala a sledovala. Dnes to už znie ako z rozprávky, ale bolo to tak. Vo filme to bolo ešte horšie, pretože sme boli sledovaní na viacerých úrovniach. Najhroznejšia cenzúra počas normalizácie bola v samotnej Slovenskej filmovej tvorbe. Bolo veľmi ťažké prepašovať niečo, čo by sa priblížilo k hľadaniu pravdy aj pod povrchom skutočnosti, lebo toto je naša povinnosť. Našou povinnosťou nie je technicky snímať realitu okolo nás, ale ukazovať vzťahy a zákutia ľudskej duše a túžby. Lebo nie všetci sú Mojsejovci, nie všetci sú nadšení z nejakých Drišľakovín alebo podobných hlúpostí.
Vtedy bola cena umeleckej reflexie veľmi vysoká a ja som dnes niekedy až v mrákotách, keď sa pozerám okolo seba – akoby sa doba opakovala. Keď napríklad ľudia, ktorí kritizujú slovenskú takzvanú verejnoprávnu televíziu sú v istých novinách označovaní ako nedocenení umelci, ale nikto si nevšíma a novinári na poslednom mieste, že tou všeobecnou komercionalizáciou sú ľudia manipulovaní a nedostáva sa im reflexie - zamyslenia a analýzy toho, ako žijeme, prečo žijeme a prečo tu vlastne na svete sme.
Je to tým, že v minulosti sme žili v ilúzii o nás samotných a situáciu sme posudzovali podľa menšinových umeleckých komunít, ktoré skúšali hľadať pravdu? Ukazuje sa, že divák, ktorí síce dokázal hľadať medzi riadkami odkazy, ktoré sa nedali vysloviť nahlas a otvorene, po novembri, keď padla cenzúra, už nepotrebuje hľadať skryté významy, ale vybral si zábavu.
Nemám nič proti Mojsejovcom, keď chcú takýmito programami zabávať. Ja mám problém s jednostrannosťou.. Mám problém s čierno-bielym videním, lebo ho mám po krk. V komunizme som ho zažíval až takmer do mojej 60-tky. Vadí mi jednostranný, povrchný pohľad na kultúru, ktorá sa pre mnohých ľudí a zdá sa, že aj politikov, stala len zábavou. To je bolestné. Umenie a kultúra by nemala byť iba zábavou. Nikomu nezazlievam, ak sa chce zabávať, ale dajme aj ľuďom, ktorí chcú hľadať medzi riadkami, dajme tým ľuďom, ktorí sa nechcú ponižovať na úroveň bulváru a kanálu, aby mali kultúru, s ktorou sa môžu stotožniť. Politici nevidia, že dobrá kultúra pomáha štátu a zvyšuje identitu národa a národností, ktoré tu žijú. Sme hrdí, keď športovci jeden-dva razy vyhrajú, ale prečo by sme nemali byť rovnako hrdí na umelcov, tak ako napríklad ľudia v Maďarsku. V čom je ten rozdiel? Veď od nás žijú iba sto-stopäťdesiat kilometrov. Podobne sa štát stará o kultúru v Poľsku, Dánsku, Švédsku... Jednoducho, tieto štáty sa nevyvliekli z povinnosti kultivovať ľudí a udržať ich na istej duchovnej úrovni, aby nebola prázdnota
Snahy zo strany umelcov osloviť vedenie verejnoprávnej Slovenskej televízie doposiaľ nedopadli úspešne. Dokonca boli označení za nepochopených frustrovaných umelcov. Naozaj nie je vo vašich silách, aby ste boli vypočutí? Problém je v tom, že ste nejednotní?
Problém je v tom, že vedenie STV malo jednoznačnú podporu vládnej koalície. Nemám nič voči nej v súvislosti s reformami. Samozrejme, že chcem, aby úroveň vo všetkých regiónoch Slovenska bola vyrovnaná a ľudia, ktorí chcú pracovať, napríklad tisíce Rómov, pracovali. Hnevá ma, keď sa tu šíri, možno aj pomocou pokleslých médií, že Rómovia nechcú pracovať. Poznám veľa takých, ktorí by pracovať chceli, ale nedostanú príležitosť. Prečo máme klamať, neriešiť problémy a zbavovať sa zodpovednosti? Predseda vlády týždeň pred voľbami povedal: Národ, ktorý nepracuje na svojej kultúre, pracuje na svojej záhube. Škoda, že to povedal osem rokov po tom, ako nastúpil do funkcie. Som rád, že pritiahol zahraničné investície, ale v okamihu, keď som pochopil, že kultúru nepozná a nepotrebuje, stratil som o neho záujem.
Čo s tým, keď viazne komunikácia? Ako ubrániť umeleckú tvorbu a kultivovanie verejnosti?
V tomto som za jedno s inými občanmi. Nemyslím si, že by umelci boli niečo extra. Každý človek je neopakovateľný a má šancu žiť tvorivý, zaujímavý život. Všetci sme v tom rovnako. Prial by som si, aby väčšina ľudí žila vnútorne tak čisto, ako ľudia z filmu Obrazov starého sveta. Nech ho premietnu komukoľvek v dnešnej chaotickej civilizácii, ktorá občas znevažuje hodnoty, tak ľudia v Amerike, Austrálii, aj inde sú dojatí, chvíľu sami so sebou a premýšľajú o svojom živote. Ale rozmýšľajte o svojom živote, keď sa pozeráte na nejakú hlúpu zábavnú reláciu z verejnoprávnej televízie. Prosto strácate čas a strácate aj seba samého.
Na FAMU ste študovali v časoch, keď sa konečne dalo slobodnejšie nadýchnuť. Možno ste mali pocit, že vám patrí svet a veci sa budú ďalej vyvíjať v podobnom duchu. Nakoniec sa ukázalo, že nádych bol kratší, ako ste čakali. Nie je teraz podobná situácia, že mladá umelecká generácia už možno má po krk bezuzdnej komercie, ktorá ju obklopuje? Neblíži sa šanca, aby sa mladí umelci vzopreli diktátu komercie, tak ako kedysi vy diktátu totality?
Moji najlepší študenti na sebe pracujú a tým pádom si uvedomujú, čo má hodnotu a čo je len paškvil, krátkodobá zábava, alebo strata času. Na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU vediem ateliér dokumentárneho a hraného filmu. To znamená, že mám záujem o ľudí, ktorí docenia hodnotu takej reality, aká je. Že sa dokážu priblížiť k obyčajnému človeku, doceniť prostredie a vedia vycítiť a zobraziť vzťahy a charaktery ľudí. Len tak majú šancu, aby pochopili, čo je úlohou dokumentárneho a neskôr možno aj hraného filmu. Týmto talentovaným ľuďom, ktorí na sebe pracujú fandím. V nich je nádej pre slovenský film a v iných oblastiach aj pre slovenskú spoločnosť.
Vaši študenti v škole žijú v ideálnom prostredí tvorivosti a riešenia umeleckých problémov, ale po skončení školy budú vyhnaní do každodennej reality. Budú mať vôbec prácu?
Niektorí si budú chcieť založiť rodinu, mať deti, postarať sa o bývanie a tak sa vrhnú do reklamy, alebo ako anonymní tvorcovia sa budú podieľať na televíznych reláciach, pri ktorých vypínam televízor. V tejto dobe si nedovolím odsudzovať niekoho, kto skúsi nakrútiť niekoľko reklám, aby zarobil peniaze. Viem, že sa musia naučiť postarať o seba. Myslím si, že tí najzaujímavejší z mladých ľudí vycítia, že ak by sa tomu venovali príliš dlho, tak stratia kus talentu a práce, ktorú doteraz vynaložili, aby v sebe vypestovali citlivosť a vôľu k pravdivosti. To pretrváva, aj keď to dnes nie sú obvyklé, populárne slová. Myslím, si, že obroda akéhokoľvek štádia vývoja spoločnosti závisí od ľudí, ktorí sú ochotní začať najkôr sami od seba.
Neobávate sa, že rodiace sa povolebné vládne zoskupenie na tom nebude hodnotovo o nič lepšie? Nebude situácia ešte horšia?
To si netrúfam hodnotiť. Nie som jasnovidec, ale pravdou je, že som dúfal, že sa tam dostane aj jedna pravicová strana, čo by aj zahraničie prijalo s istou úľavou. Dúfajme, že budú rozumní v rámci záväzkov voči Európskej únii.
Boli ste prvým režisérom, ktorý sa po novembri 1989 snažil vo filme reflektovať, čo sa v spoločnosti stalo. Tak vznikol váš film Papierové hlavy. Odvtedy sa podobné výrazné dielo neobjavilo, na rozdiel od Českej republiky, kde vzniklo množstvo dôležitých dokumentov o nedávnej minulosti i súčasnosti.
Veľmi som sa snažil presadiť projekt, v ktorom by sa odrážalo obdobie minulej totality. V priebehu dvojročného zbierania materiálu, informácií a bádania som prišiel na to, že to najdôležitejšie by bolo, aby som sa rovnako intenzívne ako v Papierových hlavách pokúsil vyrovnať s obdobím Slovenského štátu. Ale to mi akosi nebolo umožnené. Dostal som odpoveď, aby som urobil jeden film, ktorý bude zahŕňať obdobie od roku 1945 až po dnešok. V priebehu práce som pochopil, že by to bol guláš. Myslím si však, že moji mladí kolegovia nakrútili niekoľko poctivých dokumentárnych filmov, ktoré zobrazujú aspoň súčasné obdobie.
Predpokladám, keďže vaše filmy sú o ľuďoch a prostredí, ktoré dôverne poznáte, že o emigrácii ste zrejme neuvažovali...
Ja som mal ten istý problém, o ktorom potichu hovorili niektorí spisovatelia - že by tu niekto mal aj zostať. Ja nikdy nebudem cítiť nemeckú alebo americkú realitu tak intenzívne, ako tu. Neviem či to bol sebaklam alebo nie. Pravdou je, že uprostred normalizácie som sa oženil s Nórkou, ale ako manžela Nórky ma nepustili ani do Viedne (so smiechom). Neskôr sa mi párkrát podarilo dostať do Nórska a raz sme išli tajne na dovolenku do Anglicka, ale o odchode som neuvažoval. Ja som z generácie, ktorá vyrastala so životným pocitom, že nemá zmysel učiť sa cudzie jazyky. Dnes to vyzerá ako z Orwella, ale tak sme žili. Nevedel som si predstaviť, ako by som cudzí jazyk využil, keď okolo nás zneli samé sovietske častušky. Takže moja generácia nebola na emigráciu pripravená ani jazykovo.
Slovenskí tvorcovia tvrdia, že nenakrúcajú filmy, lebo na ich výrobu nie sú peniaze, priestor v STV je len minimálny. Je možné robiť do šuplíka film, podobne ako keď spisovateľ píše do šuplíka knihu, aby dokumentarista neprepásol neopakovateľné dejinné chvíle, ktoré nepočkajú na peniaze?
Predstavte si, dá sa. Digitálne kamery priniesli nové možností. V tomto zmysle nové technológia postupuje míľovými krokmi a aj výsledky môžu byť zázračné. Niektoré veci dokonca ako keby ani nemohli byť zachytené klasickou filmovou technológiou. V tom je nádej. Kvalitným filmom však musí predchádzať kvalitná literárna príprava. Aj keď je tu nebezpečenstvo, že digitálne kamery kazia filmové myslenie. Pri klasických kamerách a obmedzenom množstve filmového materiálu bolo treba uvažovať o každom zábere a zámere, hľadať skratky, aby film nenudil, čo dnešní praktici už často ani nepoznajú.
Vašu fotografickú tvorbu máme považovať za kompenzáciou súčasného nefilmovania, alebo jednoducho iné vizuálne uchopenie reality?
Na fotografii sa mi páči, že človek môže byť osobný. Nemusí sa radiť so štyridsiatimi ľuďmi, nikoho nemusí prosiť o peniaze, čo mňa nikto nikdy nenaučil, ani som k tomu nemal sklony. Obrazové myslenie podobné ako pri filme je pre mňa užitočné. Využívanie rôznych uhlov pohľadu a veľkosti záberov mi pomáha pri štvorkompozícii nejakého motívu. Jeden motív môže byť zaznamenaný na viacerých fotografiách, čím v podvedomí vzniká akýsi pohyb, čo je tiež súčasť filmového myslenia. Mám rád úspornosť a vecnosť a zároveň metaforu a tajomstvo, ktoré môže dobrá fotografia aj film priniesť. Myslím si, že dobrá reportážna fotografia môže mať výpovednú hodnotu celej filmovej sekvencie, čo som využíval aj vo svojich filmoch, kde som chvíľu používal kameru a inokedy fotografiu. Fotografiu som si vždy vážil ako súčasť moderného výtvarného umenia a tak k nej aj pristupujem. Na jednej strane mám rád jej autentickosť a na druhej jej smerovanie k čisto výtvarnému, skoro maliarskemu výrazu. Chodím s fotoaparátom a objavujem kompozície a motívy, ktoré stoja za zaznamenanie.
Z pohľadu zvonku sa zdá, ako keby kapitalistický svet bol voči tvorbe oveľa drsnejší, ako bývalý socialistický, lebo tam šikovnejší dokázali prekľučkovať rôznymi príkazmi a zákazmi a z času na čas priniesť divákovi oázu pokoja a pravdy. Teraz sa zdá, že diktát peňazí jednoducho nepustí...
Problém je, že sú pragmatickí technokrati a technokratickí pragmatici, ktorým za ich inteligentným čelami behajú iba čísla a myslia si, že toto všetko by malo takzvanému obyčajnému človeku stačiť. Veľmi sa mýlia. Zdá sa mi, ako keby obyčajných ľudí nepoznali. Obyčajný človek nemusí mať vilu v Španielsku a štyri autá, ale chce, aby sa s ním dôstojne zaobchádzalo. V rámci slovenskej verejnoprávnej televízie sa s občanom tohto štátu dôstojne nezaobchádza. A ak toto bola vôľa vládnej koalície, tak ja v tom vidím aj dôvod jej neúspechu.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  2. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  3. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  4. Pracujete? Vaše odvody zachraňujú podvýživené zdravotníctvo
  5. 1,6 milióna stavených na Trumpa! Kto bude mať pravdu?
  6. Koronakríza: Pomoc našej banky počas pandémie ocenili vo svete
  7. Magazín SME Ženy už v predaji
  8. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  9. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  10. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  1. Moringa a Ginkgo - pomocníci z prírody
  2. Pracujete? Vaše odvody zachraňujú podvýživené zdravotníctvo
  3. 1,6 milióna stavených na Trumpa! Kto bude mať pravdu?
  4. O prenájom auta majú čoraz väčší záujem aj malé firmy. Ušetria
  5. Koronakríza: Pomoc našej banky počas pandémie ocenili vo svete
  6. Magazín SME Ženy už v predaji
  7. SPS ukončí rok miliónovými investíciami
  8. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  9. Trh s elektromobilmi stagnuje. Kríza by mu mohla pomôcť
  10. Fakulta drží tempo so súčasnými i budúcimi trendmi
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 37 771
  2. Aplikáciu tohto Slováka používajú v 150 krajinách. Ako začínal? 25 882
  3. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej 18 687
  4. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť 16 767
  5. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 15 716
  6. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 15 053
  7. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi? 14 188
  8. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 12 522
  9. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 185
  10. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 10 924
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Trenčín - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Trenčín

Pri upratovaní našli staršiu pištoľ

Zbraň spolu s nábojmi našli pri upratovaní bytu po nebohom bratovi v Trenčianskych Tepliciach.

Prví ľudia čakali Trenčianskom kraji v radoch už od šiestej ráno

Sledujeme celoplošné testovanie na Covid-19 a monitorujeme odberné miesta v okresoch Trenčín, Prviedza, Považská Bystrica, Púchov a ostatných okresoch kraja.

„Panenkovský dloubák“? Neriskujem, že zlyhám, hovorí penaltový špecialista Steinecker

Messi, Totti, Cristiano Ronaldo, či Ibrahimovič by mu mohli čistiť kopačky. Peter Steinecker z Hrádku sa za ostatných šesť sezón ani raz nepomýlil pri kopaní pokutového kopu. V súťažných zápasoch ich už zvládol 20 v sérií.

Peter Steinecker

Podcast je náhrada miestneho rozhlasu

Správy z miestneho rozhlasu patria roky ku koloritu slovenských miest a obcí.

Jednou z hlavných výhod podcastov je, že ich môžete počúvať, keď vám to vyhovuje,“ povedal Jaroslav Kizek z agentúry M KREO.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Na nitrianskom letisku núdzovo pristál vrtuľník americkej armády

Dôvodom neplánovaného pristátia bolo zlé počasie.

Koronavírus Banskobystrický kraj: Testuje sa aj na rómskom sídlisku v Rimavskej Sobote (minúta po minúte)

Sledujeme celoplošné testovanie na Covid-19 a monitorujeme odberné miesta v okresoch Banská Bystrica, Lučenec, Žiar nad Hronom, Zvolen a ostatných okresoch BB kraja.

Drive-in miesta v Nitre kolabujú. V nedeľu tam polícia pustí len autá s minimálne tromi ľuďmi

Sledujeme celoplošné testovanie na Covid-19 a monitorujeme odberné miesta v okresoch Nitrianskeho kraja.

Koronavírus Žilinský kraj: V obciach sa situácia upokojila, rady sa skrátili (minúta po minúte)

Sledujeme celoplošné testovanie na Covid-19 a monitorujeme odberné miesta v okresoch Žilina, Martin, Čadca, Tvrdošín, Liptovský Mikuláš a ostatných okresoch ZA kraja.

Už ste čítali?