Dušan Gašša už tridsaťpäť rokov oblieka biely plášť a deň čo deň bojuje so smrťou o svojich pacientov na podľa neho najťažšom oddelení, na „áre“.
Strednú školu navštevoval v Trnave, pre ďalšie štúdium si zvolil fakultu medicíny v Bratislave. Jeho vytúženým zameraním bola chirurgia. Po nástupe do nemocnice v Trnave na oddelenie anesteziológie, kde pôsobil dva roky, ho však prehovorili. Prešiel na ARO. „Vysvetlili mi, že i tam budem mať k chirurgii blízko,“ prezradil primár.
Do Trenčína sa priženil a nastúpil do Trenčianskych Teplíc na ortopédiu. Pobudol tu iba štyri mesiace a od roku 1974 sa jeho pracovným pôsobiskom stalo natrvalo trenčianske ARO.
Lekár na tomto oddelení, podľa Gaššu, musí každodenne riešiť krízové situácie. Pokojne a s rozvahou.
Práca lekára je náročná aj na čas. Ako prezradil Gašša za tridsaťpäť rokov má toľko odrobených hodín, ako keby robil nad osemdesiat rokov.
I keď je práca namáhavá, sú, podľa primára chvíle, kedy má svoju prácu skutočne rád. „Niekedy sa k nám dostane prípad, nad ktorým všetci lámu palicu s tvrdením, že pacient má určite už poškodený mozog, že to neprežije. Vtedy mám chuť dokázať opak,“ tvrdí. I keď sa nepodarí zachrániť človeka vždy, podľa Gaššu to práve kvôli tým pár, čo to prežijú i navzdory zlým predpovediam, stojí za to. Rád spomína na prípad muža. Mal nádor na pľúcach, nedokázal sám dýchať. „Osem mesiacov bol napojený na prístroje, ktoré za neho dýchali. Vôbec sme nevedeli, či sa dá jeho stav zmeniť, no skúšali sme to,“ spomína primár. Po ôsmych mesiacoch muža odpojili a on odišiel domov. Takéto prípady sú podľa Gaššu najkrajšie. „Mňa baví brať ľudí smrti z pazúrov.“ Po dlhoročnej praxi si uvedomuje, že je niečo medzi nebom a zemou a že nie vždy sa dá, aj v medicíne, všetko rozumovo vysvetliť. Práve preto sa vrhá aj do nemožného a pri svojej práci je skutočne dôkladný. „Pri práci dávam na prvý pocit. Často sa mi stáva, že prídem ku pacientovi práve vtedy, keď s ním začne byť zle.“
Podriadení môžu primárovi vyčítať, že je veľmi prísny, že ich pri všetkom kontroluje. No on jednoducho nevie byť iný. Spomína si na obdobie, kedy chodil domov iba spávať. „Bol som vtedy sám, nemal som rodinu, všetok svoj čas som trávil s pacientmi.“ Primárom je od roku 1992, no ako sám vraví, táto funkcia mu pridala množstvo papierovania. „O funkciu som nestál, ale nechcel som mať zlého šéfa,“ prezrádza s úsmevom Gašša.
Svojej práci okrem množstva času obetoval skoro aj život. „Tento rok som oslávil svoje dvadsiatetretie narodeniny,“ prezrádza Gašša. Pred toľkými rokmi dostal infekčný zápal pečene. „Pri operácii som sa prišiel pozrieť na pacienta a ako som sa nad neho nahol, vyprskla mi jeho krv do očí,“ spomína. Nikto mu vraj nepovedal, že pacient za niekoľko dní zomrel na zlyhanie pečene, preto sa veľmi čudoval, keď za tri mesiace zožltol. Bolo to tesne po bežeckých pretekoch, kedy Gašša zabehol vyše štyridsať kilometrov. „Tvrdili mi, že to nemôžem prežiť, lebo môj organizmus je behom vyčerpaný,“ uviedol. Následne mu nasadili veľmi silné lieky, ktoré mali radikálne znížiť jeho nadmerne zvýšenú hladinu bilirubínu v krvi. Lieky však nebral. „Zistil som si, že z nich dostanem chronický zápal pečene a že časom to bude mať za následok rakovinu,“ prezrádza dôvody svojej voľby primár. Vo svojom bydlisku stretával muža s poruchou pečene, ktorý bol úplne tmavooranžový a báli sa ho aj deti. „Nechcel som takto dopadnúť.“ Nikomu nič nepovedal, liečil sa sám. „Trvalo to dva roky, no dnes som úplne zdravý,“ tvrdí primár.
Jeho zlá skúsenosť potvrdzuje, že práca lekára je skutočne nebezpečná, no nebol to zďaleka jediný prípad. Hrozilo mu už aj, že príde o oko. „Raz mi jedna pacientka pri kašľaní omylom pľuvla do oka. Neprikladal som tomu význam, no na druhý deň som sa prebudil s obrovskou bolesťou oka,“ spomína. Oko mu veľmi hnisalo a neskutočne bolelo. Musel brať silné antibiotiká a dúfal, že o oko nepríde. Keď sa následne pozrel pacientke do úst pochopil. „Mala strašne pokazené zuby a vo vnútri úst zápal.“
Pri svojej práci si musí dávať veľký pozor. Podľa jeho slov sa k nim na oddelenie dostávajú ľudia v krízových situáciách, kedy často nevedia ani ich totožnosť, nie to ich zdravotný stav. „Nie je čas robiť testy a často aj trikrát meníme pacientovu totožnosť.“
I keď pri svojej práci má možnosť robiť aj zázraky, najviac neznáša nezmyselnú smrť, kedy nemôže pomôcť. Mali prípad, kde sa celá rodina vrátane malého dieťaťa otrávila muchotrávkou a tam sa nedalo nič robiť. Podľa primára sú najhoršie úmrtia detí pri autonehodách či na následky otravy. „Stačilo by, keby mali deti pri jazde na bicykli na hlave helmu a aby na nich rodičia dávali viac pozor.“ Veľmi nerád spomína na prípad, kedy sa malé dieťa omylom napilo riedidla, ktoré bolo vo fľaši od minerálky.
Nahromadený stres z náročnej práce si najradšej odbúrava v záhradke. „Keď už mám všetkého v práci dosť, idem tam a pracujem až do unavenia. To je krásny pocit.“ Okrem práce na záhrade je pre Gaššu správnym uvoľnením aj beh. Denne nabehá viacero kilometrov a jeho najdlhšou trasou je štyridsať štyri kilometrov do Nového Mesta nad Váhom a späť. „Ak by som nebehal, určite by som mal za sebou už štyri infarkty,“ tvrdí primár. Deň čo deň venuje ešte jednej záľube. Pozoruje oblohu, dennú či nočnú a predpovedá počasie. Za túto záľubu vďačí svojej starej mame. „Potrebovali spoľahlivo vedieť ako bude, aby vedeli kedy zasiať, kedy žať.“ Ako sám vraví, dokáže lepšie predpovedať počasie ako meteorológovia. Pri určovaní počasia je podľa Gaššu dôležité sledovať viditeľnosť, smer vetra, pohyb oblakov, ich farbu a iné. „Ak fúka vietor smerom od slnka, určite na druhý deň nebude pršať,“ prezrádza amatérsky meteorológ.
VIZITKA
Narodil sa 12.11. 1947 v Trnave, kde navštevoval Strednú všeobecnovzdelávaciu školu. Vyštudoval Lekársku fakultu v Bratislave. V roku 1974 prestúpil do trenčianskej nemocnici na ARO. Od roku 1992 je na tomto oddelení primárom a všetok svoj profesionálny život venuje zachraňovaniu ľudí v najťažších stavoch. Je ženatý a má štyri deti. V medicíne je podľa neho ešte veľa neprebádaného, a preto sa pri svojej práci snaží aj o nemožné.