elné produkcie. Vo svete filmu sa zapísal ako režisér divácky najúspešnejšieho filmu prvej Fontány pre Zuzanu. Po dvadsiatich rokoch chce zopakovať úspech a nakrútiť nový hudobný film. Pre nás je zaujímavé, že sa rozhodol film situovať na Považie, do Trenčianskych Teplíc, Trenčína, Nového Mesta nad Váhom.
Ste tvorcom mnohých divácky úspešných filmov, rozprávky Falošný princ, komédie Utekajme, už ide, dokumentu Karel Kryl - kdo jsem?, hudobného filmu Rabaka i série Fontán pre Zuzanu 1, 2, 3. Napriek diváckemu úspechu ohlasy neprijala kritika niektoré vaše projekty.
Najmä po fontáne sa vzniesla vlna kritiky tých, ktorí závideli divácky úspech filmu. Scenárista Karol Hlávka tie hlasy bral dosť vážne. Pre mňa je podstatné, že tí, čo chodili do kina na moje filmy, kritiky aj tak nečítali. Moja žena hovorí, že si viac si váži pekára, ktorý upečie dobrý chlieb, ako toho, kto si večer sadne k notebooku a bez toho, aby si niečo naštudoval človeka a jeho prácu jednoducho odpíše.
Čo vám vo Fontáne pre Zuzanu vyčítali?
Jednoduchosť, komerčnosť... Fontána však presne trafila svoju dobu. Bol tu hlad po žánri, po filme, ktorý bude o láske v takej podobe, v akej ju skutočne mladí poznajú. Mali sme vtedy problémy aj s cenzormi. 40 kópií filmu nám zavreli na niekoľko týždňov do trezoru. Museli sme vysvetľovať, že Olino, je ten dobrý, ktorý sa živí poctivou prácou. Vyčítali nám, že v socialistickom filme máme kožené bundy, vraj propagujeme fašizmus. Alebo, že sme použili motorky. Museli sme im pracne vysvetľovať, že „motorkoví“ sú práve tí zlí, ktorí si berú vzory zo Západu. Napokon sa začalo premietanie a film zaznamenal miliónovú návštevnosť. Fontána bola malá historická výnimka. Dokázala na seba zarobiť pri päťkorunovej cene lístka. Myslím, že sme týmto filmom prekročili dobu. Už vtedy sme použili klipový strih, čo nám mnohí zaznávali, a dnes je to úplne samozrejmé. Filmom sa zdvihlo aj sebavedomie slovenskej rockovej scény.
Pohybujete sa vo svete šoubiznisu, ktorý je zdrojom existencie pre bulvár.
Objavila sa aj iniciatíva umelcov, namierená proti praktikám bulváru. Ako vám zasahuje do života?
Beriem to tak, že ľudia chcú šoubiznis. A novinári sú tlačení, aby niečo zo sveta šoubiznisu získali. Rozprával som sa s novinármi bulvárnych médií a viem, že musia za každú cenu priniesť senzáciu. Bulvár by bol v poriadku, keby sme k nemu pristupovali tak, ako vonku. Slovák nerozlišuje bulvár od serióznej tlače. Taký Nemec, ktorý si v bulvárnej tlači niečo prečíta, už vie, že je to možno nadsádzka, polopravda, zveličené. Oni si robia srandu. Či je to pravda, alebo nie, Slováci všetkému v bulvári veria. Nechápe to ako hru. Čo ma však viac vie rozčúliť, keď robím rozhovor a novinár nemá základné informácie. Stalo sa mi v rozhlase, že sa ma moderátor spýtal, ako sa mi nakrúcala Tisícročná včela. Tak som mu povedal, že zavolám Jurovi do Prahy a on potom povie ako sa jemu natáčala Fontána.
Juraj Jakubisko pracuje na veľkom medzinárodnom projekte o Báthoričke. Aké sú vaše ďalšie filmárske plány?
Tento národ nemá nielen veľkofilm, ale nemáme ani malý film, nemáme film o Štefánikovi. Ale budeme mať Báthoričku. Teda nie my, Česi. Viacerí slovenskí umelci, ktorí pôsobíme vonku, sa stretávame v Prahe v kaviarni Slávia, pozeráme na Vltavu a je nám smutno. Z roka na rok sa tu robí menej vecí. Bol by som nesmierne rád, keby slovenskí herci už začali hrať, nielen dabovali telenovely. Rozhodol som sa po dvadsiatich rokoch nakrútiť opäť slovenský film. Regionálny film. Jeho dej by mal byť situovaný sem na Považie, do Trenčína, Nového Mesta nad Váhom, kde žije scenárista Karol Hlávka.
Kým mnohí tvorcovia nielen zo sveta filmu poukazovali na nemožnosť slobodne tvoriť za bývalého režimu, dnes sú problémom financie. Ako sa pokúsite projekt nového filmu finančne zabezpečiť?
Vo svete je bežné, že sa na filme podieľajú aj miestni producenti, chceme ísť touto cestou a zapojiť ľudí z trenčianskeho regiónu, hoci je u nás takýto druh investovania ešte úplne novátorský. Európske kinematografie čerpajú prostriedky napríklad z cestovného ruchu, dokonca sú filmy, ktoré financujú letecké spoločnosti, pretože pomáhajú propagovať miesta deja filmu, krajiny. Film je ideálny na biznis. Na grantovú komisiu v Bratislave by sme sa ani neodvážili ísť pýtať peniaze. Otvorene poviem, že nemôžeme rátať s grantom, lebo v podtexte je nový film aj o tom, že komisie treba zrušiť.
Máte dôvody na takýto postoj?
Prečo by malo pár ľudí v Bratislave rozhodovať o tom, kto dostane príspevok. Grantovú komisiu by som úplne zrušil, nech o príspevku na pôvodnú slovenskú tvorbu, jedno či na film, literatúru, hudbu rozhodne národ, akási „všeľudová komisia“. Každému by informácie o pripravovanom diele, na ktoré autori žiadajú prostriedky, mali byť prístupné napríklad na internete. Demokracia on-line. Aby každý daňový poplatník vedel, aké diela z verejných prostriedkov podporili. Tí, čo sú teraz slávni, by neboli takí slávni, keby to bolo objektívne, keby si občan mohol vybrať podľa toho, čo ho oslovuje. Ja sa tomu nebránim, pokojne dám k dispozícii všetky moje projekty. Nech ľudia dokonca hlasujú, keď môžu dávať hlasy ľuďom vo vile len podľa toho, ako sa kto správa pod sprchou, alebo treskne väčšiu hlúposť. Tam sa tiež rozhoduje o veľkých peniazoch. V Amerike je presne, do posledného centa, rozpísané, na čo idú verejné peniaze.
Vo vašej odpovedi sa dá vytušiť kritika systému financovania kultúry štátom.
Mne vadí, že štát sa zbavil rozhodovania za kultúru a kultúrnosť Slovákov.
Treba opäť obnoviť kultúru s oficiálnym štátnym rozpočtom a transparentne. Sme malá krajina, a nie je tu taký trh a potenciál divákov, ktorí by kúpením lístkov mohli vrátiť financie producentom. Domáca tvorba musí byť financovaná štátom, nech to znie akokoľvek populisticky. Nemôžeme nútiť všetkých, aby robili iba veci, ktoré si na seba zarobia. Kultúra, film, divadlo, literatúra, to všetko podáva správu o stave duše. Prestali sme svetu podávať správu o tom, ako tu žijeme. Namiesto toho, aby sa robili bratislavské pondelky, sa nakúpia licencie na formáty za desiatky miliónov. Zrušili sme vlastné spevácke súťaže a nakupujeme cudzie. Nie som proti reality šou, sú všade na svete, ale fungujú pararelne so skutočnou umeleckou tvorbou. My nevyrábame nič, čo je vlastná pôvodná slovenská tvorba. Na Kolibe pracujú naši filmoví špecialisti za „mexické“ honoráre, za pár dolárov. Mal som s nimi česť robiť, boli pri zrode vynikajúcich filmov, ktoré vyhrávali medzinárodné festivaly, dnes títo ľudia slúžia niekomu, kto sem príde a nakrúti pár exteriérov. Zo starých komunistických zlátanín vidíte, ako sa ženy česali, aké boli ulice, ako sme mali zariadené byty. Keď si odmyslíte politikum, ideológiu, aj to je cenné svedectvo o tej dobe. Kedysi sa robili žurnály, dokumenty o osobnostiach a fabrikách. My nemáme zachytené z posledných 15 rokov nič. Mnohé osobnosti už nežijú a my nemáme o nich nakrútený ani meter. Vypadli nám úplne časozberné dokumenty.
Na Čachtickom hrade ste nakrútili dokument o Karlovi Krylovi, ktorý sa osudovou zhodou okolností stal jeho poslednou výpoveďou.
Z nakrúcania mi utkvel v pamäti pocit Karlovho sklamania. Verejne prezentoval dezilúziu z ponovembrového vývoja. Bol to slobodný a nezávislý človek, utrápil sa. Točili sme v Čachticiach a žartovali sme, Havel má hrad a ty máš tiež hrad – Čachtice. S nimi mám Karla navždy spätého.
V Trenčíne bola snaha financovať regionálnu kultúru voucher systémom, poukážkami, v hodnote cca 350 korún, ktoré by občania použili ako vstupenku buď na nejakú kultúrnu alebo športovú akciu. Stretli ste sa s takýmto systémom?
Financovanie kultúry nevidím v tom, aby sme dali občanovi nejaké poukážky ako milodar a „slobodnú voľbu“ na čo ich použiť. Slobodná voľba bude vtedy, keď ľudia budú žiť na takej sociálnej úrovni, že si kúpia bez problémov lístok do divadla, alebo kina. Bude to pre nich hračka financovať si vstupné z vlastnej peňaženky, Ľudia, ktorí majú 6000 korún vo fabrike a my im dáme pár korún a povieme im „rozhodnite sa, či pôjdete na miestneho ľudového rozprávača alebo na diskotéku“, považujem za veľmi brutálne a vulgárne narábanie so slobodou ľudského rozhodovania v oblasti kultúry. Umelec by mal robiť umenie, a nie zháňať peniaze. Aby tam niekto behal po holičoch a cukrároch v meste a pýtal 500 korún na miestne divadlo, to je absurdné a ponižujúce. Som smutný z toho, že do toho vidím.