Telo vypovedáva poslušnosť, nastáva studené potenie a pocit približujúceho sa súdneho dňa. Pokiaľ ste doma, stačia dva-tri udatné skoky a ste v spásonosnej svätyni. Ale čo ak vás „to“ drapne v meste, božeuchovaj, na verejnom priestranstve nášho mesta? Možností je málo. Vtrhnúť ako víchrica do niektorej reštaurácie alebo potupne otrčiť zadnicu do lopúchov v spodnej časti Breziny.
Ani to však nie je žiadne víťazstvo, lebo vzhľadom na bohatú históriu nášho mesta môžete zasa naraziť na nejaký nápis. Kedykoľvek sa v Trenčíne urobila diera do zeme, vždy sa niečo našlo. Bývalý spolužiak, ktorý je stavebným inžinierom, tvrdí, že nie je pre stavbyvedúceho nič horšie, ako keď sa pri zemných prácach vykope nejaká pamiatka. Prieťahy potom nemajú konca-kraja.
Zdanlivo trochu odbočím. V roku 1977 preložil pán Blahoslav Hečko do slovenčiny knihu Gabriela Chevalliera Zvonodrozdovo. Jeho preklad je absolútne výnimočný. Je to príbeh fiktívneho francúzskeho mestečka, v ktorom sa občania nevedia dohodnúť, či je vhodné postaviť na námestí verejné záchody. Problém rozdelí občanov na dva nezmieriteľné tábory. Najväčšie úklady kuje miestna klebetnica a stará panna Kunikunda Fiťfiriťová. Nad vecou sa drží fafár Obrobťa (obrába svoju kuchárku). Neskôr sa však farár prikloní na stranu zástancov stavby, lebo zistí, že ovečky mu ocikávajú chrámové dvere. V pozadí neostáva ani Judita Tumidajová (dávala každému, koho kde stretla) a vážený občan Perpendikel. Úplne nad vecou bol mentálne jednoduchší strážnik Strašifták a samozrejme, starosta. Ten potreboval do volieb hlasy oboch táborov a tak čakal, ako sa vec vyvŕbi. Záchodíky nakoniec uzreli svetlo sveta a pán starosta Zvonodrozdova sa v rámci otváracieho ceremoniálu išiel ako prvý občan mestečka do záchodkov prvýkrát... (veď viete čo). Klasický happyend.
Ale poďme naspäť do nášho mesta. Verejné WC boli v Trenčíne dvoje. Pri hoteli Tatra, pri terajšom podchode pre chodcov. Tam sa nechodilo uľavovať si, tam sa chodilo trpieť. Druhé boli na Štúrovom námestí oproti predajni Slovenská kniha. Počas rekonštrukcie ich zasypali. Tam niekde dva metre pod zemou spia pisoáre svoj večný porcelánový sen. Až po mnohých rokoch sa mesto rozhodlo, že takéto zariadenie naozaj v centre chýba. Hneď prvé zarýpanie bagrom znamenalo komplikáciu. Klenby, zastavenie prác, úprava projektu, atď. Všetko nasvedčuje tomu, že sa už konečne dočkáme. Nebolo by zlé prekopírovať Zvonodrozdovo. Jeden vybraný zástupca mesta by inštitúciu slávnostne otvoril a šiel pokrstiť. Za tým účelom by musel hodinu pred ceremoniálom vypiť fľašu Šaratice (zakúpenej z reprefondu na bloček), aby sa nekrstilo len tak mírnix-dírnix na sucho. Potom šampanské, chlebíčky, prehliadka priestorov so zakonzervovanými historickými artefaktami. Oblečenie neformálne. Výzdoba – girlandy vo farbách mesta. Večer kratučký ohňostroj so žltými a hnedými raketami. Jednoducho – klasická pisoárová vernisáž.
Určite sa zúčastním.
