ktorú si otrú nohy všetky ostatné vrstvy obyvateľstva.
Nadšenie z nového školského roka prejde po prvom zápise i tých najväčších nadšencov, ktorí sa celé leto tešili na opätovné stretnutie so svojou Alma Mater. Študent v slovenskom povedomí je totiž nikdy nič nerobiaci jedinec, ktorý môže byť pokojne ignorovaný, predbehnutý, potláčaný atď. Je pravdou, že niektorí mu tento status pripisujú právoplatne, keďže kvalita niektorých vysokých škôl môže byť bez výčitiek porovnávaná i s učitilišťom v susedných krajinách, ale to je už témou na iný článok. Spomeniem len, že na katedre najprestížnejšej univerzity na Slovensku štrajkovali v minulom roku študenti, kvôli nedostatočnej príprave do života. Sťažovali sa totiž, že sa nemajú čo učiť; školu majú dvakrát do týždňa a ich teoretické vedomosti ponúkané akademickými autoritami sú v praxi nevyužiteľné. Pri všetkej úcte k univerzitnej pôde, to, že sa študent sťažuje na nedostatok študijných povinností, považujem za extrémizmus.
Ak chcete ešte stále vedieť, ako asi začína klasický začiatok školského roka na vysokej škole, podelím sa s vami o zopár nie práve príjemných zážitkov. V prvom rade spomeniem úvodnú akciu zvanú „ZÁPIS“, ktorá mi zdvíha adrenalín na rovnakú úroveň ako najťažšia skúška roka či zoskok pri bungee-jumpingu. Každoročne študenti čakajú v dlhočizných zástupoch na študijnom, kvôli zapísaniu predmetov, ktoré si časom budú musieť aj tak prepísať - čiže zbytočne. Tento rok som mala šťastie! Bola som v poradí ôsma, ale i napriek tomu som tam stála presne 3 hodiny 17 minút. Čudujete sa, prečo tak dlho? Aj ja. Asi preto, že zamestnankyne sa nikam neponáhľajú i keď pred dverami stojí aj sto ľudí. Ich charakteristickou črtou je i to, že tá „bedňa“ pred nimi je pre ne španielska dedina. A tak ak má chudák študent po hodinách striedavého čupenia a státia ešte dostatok duchaprítomnosti, je schopný skontrolovať „tetušku“ a ísť vybaviť ďalšie veci súvisiace so začiatkom štúdia. To sú napríklad povinné platby konajúce sa na každej našej univerzite. Platíte od 80 do 600 korún. Väčšinou neviete, za čo! Okrem študentskej ISIC karty totiž povinne kupujeme každoročne tie isté brožúry, tričká, dáždniky, kalendáre a iné suveníry s logom univerzity. To, že to nechcete a neobjednali ste si ich, nikoho nezaujíma.
Ďalším problémom súvisiacim so štúdiom je samozrejme cestovanie a ubytovanie. Každý vlak z Trenčína do Bratislavy mešká. Cesta sa predlžuje o 45 minút až hodinu a pri troche šťastia skončí vlak v tej cieľovej stanici, v ktorej ste chceli. Nebránim ŽSR aby opravovali trate, ale vlakmi chodia hlavne študenti, platia si tú istú sumu za cestovanie a nikto nepovie ani „ prepáč“. Sme predsa skupina, ktorá to znesie – ako všetko ostatné. Čo sa týka ubytovania, ak človek nepochádza z opačnej časti republiky, nie je ŤZP alebo sociálny prípad, môže sa s internátom rozlúčiť. S čistým a hygienicky nezávadným ubytovaním nerátajú ani tí skôr menovaní. Plesne, šváby, ploštice....to všetko je all inclusive v cene i tak predraženého ubytovania.
Nespomenula som ešte jednu stránku študentského života – radosť z každej prekonanej skúšky; diskusné krúžky nad pivom vedúce vždy k niečomu novému; atmosféru, keď internát o jednej v noci zaspáva či víťazný pocit v cieli na ceste za univerzitným diplomom. Nie vždy je to zlé, len to zabolí, keď si nás – ktorých voláte budúca inteligencia – takmer nikto nevšíma. Keď nás prehliadajú tí, ktorí majú nášmu (kvalitnému!) vzdelaniu pomôcť najviac, aby sme v budúcnosti tvorili a slúžili spoločnosti ....aby bola snáď trochu všímavejšia a tolerantnejšia.
