mu na koníčka zostáva málo času, no i tak ho všetok venuje svojim žiakom a je taktiež aj trénerom slovenskej reprezentácie leteckých modelárov voľných vetroňov kategórie F1A.
Z Trenčína do Svitu
Vladimír Zvalený sa narodil v roku 1949 v Trenčíne, no už po šiestich týždňoch ho rodičia presťahovali do Svitu, kde bývali. Tu začal chodiť do základnej školy, potom zmaturoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Poprade. V roku 1969 začal pracovať ako nekvalifikovaný učiteľ slovenčiny a matematiky v šiestej triede základnej školy v Hranovnici. „Ako jediný som mal vzdelanie zo základnej umeleckej školy, kde som chodil šesť rokov na akordeón, a tak som sa stal aj učiteľom hudobnej výchovy.“ Po roku ho preradili na základnú školu do Liptovskej Tepličky, kde pôsobil až do roku 1978. V tom období vyštudoval diaľkovo na pedagogickej fakulte odbor chémia a biológia, no vždy ho to ťahalo k hudbe.
Späť do rodiska
V Liptovskej Tepličke bol nedostatok učiteľských bytov a nepodporovala sa výstavba. „Bolo to niečo ako Selec, iba sa tam otočil autobus.“ Vo Svite, kde býval so svojimi rodičmi, manželkou a dvomi synmi v trojizbovom baťovskom domčeku, mali taktiež bývanie iba pre svojich učiteľov a prácu sa mu tu nepodarilo nájsť. V tom období mu zomrel starý otec, a po dedičskom konaní sa rodina rozhodla vrátiť naspať do Trenčianskej Turnej, rodiska jeho mamy, kde aj hneď začali stavať rodinný dvojdom.
Dvadsať rokov v osvetovom stredisku
Po funkcii osvetára a inšpektora sa stal riaditeľom Trenčianskeho osvetového strediska (TNOS), kde pracuje už dvadsiaty rok. TNOS je metodicko-poradenský orgán pre všetky subjekty, ktoré sa venujú kultúre v okresoch Nové Mesto nad Váhom, Trenčín a Bánovce nad Bebravou. „Spolupracujeme s folkloristami, dychovkármi, výtvarníkmi, fotografmi, organizujeme prehliadky a festivaly i postupové súťaže ich tvorby,“ vysvetlil Zvalený. Podieľajú sa i na príprave a organizovaní medzinárodných podujatí, no aj na mimoškolskej výchove v základných a stredných školách. Osvetové stredisko poriada s obcami regiónu aj významné výročia osobností či oslavy, spolupracuje s akadémiou tretieho veku, zbormi pre občianske záležitosti.
Modelárstvo ako relax
Svoje zamestnanie berie Vladimír Zvalený ako predurčenie, ktoré je ale veľmi náročné na psychiku. „Psychické vyčerpanie si musím niekde ventilovať. Niekto chodí do záhrady, ja relaxujem v dielni,“ tvrdí mnohoročný letecký modelár.
Modelárči už štyridsaťosem rokov, no ako žiak viac-menej nesúťažil, venoval sa koníčku sám pre seba. Vždy inklinoval k voľným vetroňom a k tichému letu. „Je veľmi pôsobivé, keď kus papiera a dreva zhotovených vlastnými rukami dokáže lietať bez vrtule, bez vrčania,“ vysvetľuje.
Krúžok leteckých modelárov
Po troch rokoch od presťahovania sa do Trenčianske Turnej založil v miestnej základnej škole letecko-modelársky krúžok pre deviatich chlapcov. Svojím zodpovedným prístupom sa dopracoval až na vedúceho juniorskej reprezentácie, s ktorou majú od roku 2000 každoročne minimálne jedného reprezentanta z Turnej. Trénera podľa jeho slov najviac teší, keď vidí svojich chlapcov na stupňoch víťazov. Ich prípravu berie ako poslanie a trávi s nimi všetok voľný čas.
Mladým modelárom vychádza škola aj obecný úrad v ústrety po včetkých stránkach. V škole majú tridsiati modelári k dispozícii veľkú triedu-dielňu a z bývalej uhoľne v kultúrnom dome im obecný úrad vytvoril priestory pre reprezentantov, kam si môžu kedykoľvek prísť a polepiť, čo potrebujú.
Šport náročný na peniaze a čas
Modelárstvo sa môže zdať ako jednoduchý nenáročný koníček, no ak ho berie človek vážne, je podľa Zvaleného náročný na čas a aj na peniaze. „Voľakedy sa robilo zo smreku či balzy, používal sa špeciálny modelársky hodvábny papier. To všetko je dávno preč,“ tvrdí. Podľa jeho slov si súčasná technika lietania vyžaduje používanie kozmickej technológie. „Dnešné výstrely modelov by pôvodné materiály nevydržali. Modely sa už robia z uhlíka a kevlaru. Polyester a sklolamináty sa používajú iba sporadicky,“ vysvetľuje.
Uhlíkové krídla a kevlarové trupy vraj prekonajú skoro všetko, no sú to veľmi drahé materiály.
Veľké vetrone doménou
Malé hádzadlá s rozpätím dvadsať až šesťdesiat centimetrov dokážu podľa trénera šikovní chlapci postaviť za tri krúžky, čo je okolo dvanásť až pätnásť hodín. Väčšie modely vetroňov si vyžadujú niekoľko mesiacov a až okolo sto hodín. Súťažné veľké vetrone, ktoré sú ich doménou, nie sú ani tak náročné na stavbu, ale na prípravu polotovarov. „Krídla sa skladajú z viacerých častí, na ktoré sú špeciálne formy. Tie sa vypália, a potom dorábajú,“ vysvetľuje. Sú modelári, ktorí si kupujú už hotové vetrone za niekoľko desiatok tisíc, no Zvaleného chlapci si ich vyrábajú sami.
Veľké vetrone majú minimálnu hmotnosť štyristodesať gramov a rozpätie od dvetisícsto milimetrov. Podľa špecializácie sa delia na modely do vetra, taktického počasia a kľudu. „Vetroň do kľudného počasia má dlhé, štíhle krídla s rozmermi do dvaapol metra.“
Okrem slovenských a moravských súťaží sa turnianski modelári predstavujú aj na majstrovstvách Európy a sveta. „Svetové poháre sú pre chlapcov najlepším tréningom, stretne sa tam až stotridsať súťažiacich, medzi ktorými je vždy špička Európy.“
Štvrtí najlepší na svete
Turňania majú pod vedením Zvaleného za sebou už niekoľko výrazných úspechov. Najviac ale mladí modelári prekvapili na tohtoročných majstrovstvách sveta v Nemecku, kde skončili ako tím na štvrtom mieste. Do posledného kola, ktoré sa pre zlé počasie pôvodne nemalo lietať, bol slovenský tím na vrchole. „Skončili sme iba pätnásť sekúnd za tretími Francúzmi, ktorí nás prelietali v poslednom kole,“ spomína vedúci slovenskej reprezentácie.
Modelárske súťaže majú podľa dlhoročného zarytého fanúšika tohto športu jednoduché pravidlá. Model sa vytiahne na päťdesiatmetrovom lanku a po jeho odopnutí sa spúšťa čas. Model musí lietať tri minúty, čo ale nie je až také jednoduché. „Niekedy je oveľa náročnejšie dať model na zem. Stalo sa nám, že model lietal aj pol hodinu a sem-tam sa aj prihodí, že nám uletí a nenájdeme ho,“ priznal tréner, podľa ktorého im naposledy uletel kompletne vybavený vetroň aj s rádiomajákom v ukrajinskej Odese na seniorskych majstrovstvách Európy.
Učí, ale nesúťaží
Na svojej prvej súťaži v ôsmich rokoch sa mu hneď pri prvom štarte rozbil model. To ho odradilo od súťaženia, no nie od stavania. „Mám podobné typy v krúžku. Tiež ich baví modely stavať, ale nebaví ich súťažiť,“ vysvetľuje Vladimír Zvalený, ktorého najviac teší odovzdávať skúsenosti. Má veľa vlastných modelov aj ovládaných rádiom, no jedinou kategóriou, ktorej sa pravidelne súťažne zúčastňuje, sú majstrovstvá Slovenska v lietaní modelov na sifónové bombičky F1K. V nej je po viacročných umiestneniach na druhom a treťom mieste tohtoročným majstrom Slovenska.
Už vyše dvadsaťpäť rokov sa venuje so svojím synom Vladimírom mladým modelárom, a to by vraj nešlo, ak by súťažil. „Syn je viacnásobným majstrom Slovenska, no keby som súťažil ja, musel by som sa venovať sám sebe a decká by boli ochudobnené. Takto sa im môžem venovať naplno.“
Vladimír starší, Vladimír mladší a Vladimíra
Po otcovi a synovi sa na modelársku dráhu pred viacerými rokmi dala aj teraz jedenásťročná vnučka Vladimíra, ktorá je niekoľkonásobnou majsterkou okresu a vyhrala aj ligu hádzadiel. „Keď sme chceli mať od nej pokoj, dali sme jej v dielni na hranie naše náradie, a tak sa od prvého sedenia na nočníku hrala so špendlíkmi, či skalpelom,“ spomína starý otec. Dnes je už Vladimíra v kategórii starších žiakov a otec s dedkom pre ňu pripravujú polotovary na rozrobený stredný model A1, ktorý má viac ako meter a aj na veľký model A2.
