avé. Pri káve a ovocnom čaji mi povedal veci, o ktorých sa mu asi nehovorilo ľahko. Predsa ale rozprával.
Možno nie veľa ľudí vie, že rodák z Nového Mesta nad Váhom napísal scenár, k dnes už si dovolím tvrdiť, kultovej Fontáne pre Zuzanu. Ako si sa vlastne k tomu dostal?
Na Kolibu som sa dostal v osemdesiatomprvom roku, ako najmladší scenárista, vďaka mojej diplomovej práci. Napísal som scenár k filmu „V meste plnom dáždnikov“, ktorý bol situovaný do Nového Mesta nad Váhom. Bolo to plné novomestských postavičiek z obdobia normalizácie 70. rokov. Nakrútil ho režisér Július Jarábek v roku 1988. Pracoval som v dramaturgickej skupine filmov pre deti a mládež. Šéfoval mi režisér Ivan Húšťava. Jedného dňa mi ukázal dievčenský román Eleonóry Gašarovej Fontána pre Zuzanu a navrhol, aby som k tomu napísal scenár.
Oslovil ťa hneď ten príbeh?
No, bolo to o štrnásťročných dievčatách a ja som mal takmer tridsať... Dostal som sa vtedy do slepej uličky, ale chcel som dokázať, že som schopný to napísať. Trápil som sa s tým rok. Najskôr som rozmýšľal, že to spravím ako psychologický príbeh. Nakoniec som sa rozhodol pre experiment – spojenie hudby s filmom. Na to obdobie to bol revolučný počin, pretože som tam chcel dať rockovú muziku. Nakoniec to vyšlo.
S režisérom Rapošom ste sa už v tom období poznali?
On bol začínajúci režisér z VŠ MU, ktorého sme chceli vyskúšať. Dušan do filmu priniesol veľa dynamiky a strihov. Na veľa veciach sme sa nezhodli, naťahovali, ale nakoniec sme to natočili. Vyprodukovali sme muzikál na základe muziky Vaša Patejdla, z ktorej som bol fascinovaný.
Na film si ale príliš hrdý nebol. Hanbil si sa zaň. Prečo?
Asi po troch rokoch práce a rozmýšľania vznikol konečný tvar, ktorý urobil Dušan Rapoš. Vniesol do toho veľa svojich predstáv. Mne sa to vtedy zdalo príliš nablýskané. Myslím, že som mal sklon k inej poetike ako Dušan. Na ľudí to ale zabralo a to ma prekvapilo.
V čom bol potom problém?
Zvozila ma kritika. Kritici odo mňa očakávali to, čo som začal s „Mestom plnom dáždnikov“, teda nadviazanie na českú novú vlnu, ako bol Forman, Passer. Malo to byť také mestečko so svojimi postavičkami typu „Vesničko má středisková“, teda humor a lyrika. Dušan to skôr poňal ako tvrdú komerciu. Pravdou ale je, že Rapoš vie pritiahnuť ľudí do kina. Má na to akýsi zvláštny cit. Ja som sa skôr chcel vymykať z toho hlavného umeleckého prúdu niekam k undergroundu. Kritici to teda v tlači udupali a ja som si to zobral príliš k srdcu.
Nebol si teda v očiach Novomešťanov ako pán filmár a umelec?
Tým, že som žil v Petržalke, som sa tu zdržiaval málo. Mal som tam manželku, dcéru, takže do Nového Mesta som príliš nechodil. Prišiel som sa ale pozrieť na premiéru do kina Považan. Vlastne do kina som nešiel. Špehoval som spoza pamätníka padlých hrdinov, koľko ľudí sa na to ide pozrieť. Vtedy sa do kina stáli dlhé rady a ja som mal z toho nervy, lebo som si myslel, že to bude hanba. Až v rodnom meste som si uvedomil, že ľudia to tak vôbec neberú a film sa páči. To bolo ale vtedy. Dnes už by som sa z toľkých divákov samozrejme tešil. (smiech)
Pokračovanie Fontány ti teda nič nehovorilo?
Ja som to vtedy považoval ako hrdinský čin, že som do toho nešiel. Neskôr sa tam nanominoval Boris Filan. Prestali sme sa s Dušanom stýkať. Bol som vnútorne nahnevaný, pretože myšlienka muzikálu bola moja. Keď som videl, že to nie je pokračovanie Fontány, ale uberá sa to inde, vzdal som to. Slovenský film vtedy aj tak skončil. Bol koniec štátnych dotácií. Prestalo sa tu vyrábať a tým to pre mňa zhaslo.
Ovplyvňoval ťa vtedy nejaký režisér?
Mal so veľmi rád Čechov. Ivan Paser bol pre mňa číslo jeden. Veľmi ma ale zaujal gruzínsky film. Tvorcovia používali humor cez slzy a to sa mi páčilo.
Čo francúzska nová vlna?
No jasné, veď na to som zabudol. Môj veľký vzor bol Michelangelo Antonioni. Aj Fellini bol fajn, ale Antonioni u mňa bodoval skutočne ako méta, ktorú som chcel dosiahnuť.
Aká bola tvoja ďalšia sebarealizácia?
Pracoval som na ministerstve kultúry za ministra Snopka. Pripravovali sme po revolúcii podklady pre zákony na duálny systém masmédií. Boli to len dozvuky mojich filmových čias. Z ministerstva som odišiel spolu s ministrom Snopkom asi po roku. (smiech) Po tom som robil chvíľu dramaturga v Slovenskom rozhlase, ale z toho sa v Bratislave nedalo vyžiť.
Takže podnikanie v cestovnom ruchu bola z núdze cnosť?
Myslel som si, že tou prácou si naplním svoje cestovateľské sny. Okrem umenia som vždy chcel cestovať. Mal som konkrétnu víziu o spojení cestovného ruchu a kultúry. Vrátil som sa do rodného mesta a začal spolupracovať s bratom. Stal som sa jeho zamestnancom a mal som na starosti reklamu, akcie a vytvorenie nového projektu - vízie. Sprevádzala ma moja myšlienka o spojení a symbióze kultúry a cestovného ruchu do jedného celku. Začali sme na Zelenej vode organizovať koncerty, pretože mi zostali z Bratislavy kontakty na muzikantov. Mal som ambíciu zrealizovať niečo ako je Pohoda v Trenčíne. Stále boli problémy s nočným pokojom, takže tieto veci sa ťažko realizovali. Po rozdelení Československa, kedy tam prestali chodiť rodinky, sme chceli pritiahnuť novú klientelu. V každom prípade sme po tie roky z neznámeho strediska urobili kultové miesto generácií mladých ľudí a spropagovali región a Nové Mesto. Dnes už každý na Slovensku a možno aj v blízkych Čechách vie, kde leží Zelená voda... Noví majitelia majú na čo nadväzovať.
Ako vlastne vtedy vznikol názov rekreačného strediska Ardea?
Hľadal som niečo špecifické. Volavky neodlietavali zo Zelenej vody ani v zime. Keďže volavka je sťahovavý vták, zaujalo ma to. Nalistoval som v latinskom slovníku, že volavka je Ardea a bolo.
Sťahovavé vtáky neodlietali. To znie zaujímavo.
Skúmaním volaviek sme prišli na to, že v niektorých častiach na Zelenej vode nezamŕzala voda. Oslovili sme geológov a niekoľko rokov sme robili nákladný prieskum, po ktorom sme zistili, že je tam potenciál termálnych vôd. Pochopil som už vtedy, že prípadný vrt je vec veľkého rizika, pretože ani vedci, ktorí to objavili sa nechceli oficiálne zaručiť, že sa podarí navŕtať vodu dostatočnej teploty potrebnej pre aquapark. Pre mňa osobne bola otázka vrtu druhoradá, ba možno nepodstatná. Dôležitá bola prípadná energetická úspora, nestaval som na tom projekt výstavby Zelenej vody. V projekte, ktorý som pripravoval s naším pracovným tímom išlo v prvom rade o regionálnu jedinečnosť, vychádzajúcu z tradícií a „ducha miesta“. Išlo mi o spojenie kultúry a cestovného ruchu a o spojenie tradícií s modernou dobou.
Ty si tu ale na Zelenej vode nezostal ako tie vtáky. Nevydržal si záťaž trhového marketingu?
Ako dieťa socializmu som netušil, čo je kapitalizmus, skutočné investície, ale hlavne takzvané „kapitalistické vzťahy“... Mali sme niekoľko investorov, dokonca zahraničných, ktorí sa oháňali veľkými peniazmi, no sľuby ostávali sľubmi. Hrali sa nejaké zvláštne hry, ktorým som prestával rozumieť. Po dohode s bratom som firmu asi po ôsmich rokoch opustil a odišiel.
Vrátil si sa k umeleckej činnosti?
Odišiel som do Andalúzie, kde som žil v osade Gitanos so starými pôvodcami flamenca. Naučili ma veľmi veľa, najmä o duchovných veciach. Nesmierne ma zaujala ich kultúra otvoreného srdca a vášne. Napísal som o tom knižku, „Putovanie do San Pedra“, ktorá je v Spolku slovenských spisovateľov pripravená na vydanie v štádiu čakania. Na Slovensku je to totiž tak, že na vydanie knižky treba šetriť, tak šetrím.
Povráva sa o tvojej novej spolupráci s Rapošom.
Po návrate zo Španielska ho osud ku mne znova zavial. Tentokrát viac pokorného, pretože asi tiež zažil ako umelec a človek zložité životné situácie. Niektoré veci sme si vyjasnili a dohodli ďalšiu spoluprácu. Napísal som scenár k filmu „Ako s farbou von“, ktorého realizácia by mala byť situovaná do prostredia Nového Mesta nad Váhom a Trenčianského kraja. V súčasnosti pracujem ako Rapošov spoluproducent, oslovujeme aj regionálnych sponzorov a pokúšame sa získať grant z ministerstva kultúry. Ako to všetko s týmto filmom dopadne, ukáže čas.
Realizoval si sa aj pri zrode televízie.
Po návrate zo Španielska som mal možnosť pracovať na formovaní programovej štruktúry mestskej televízie a získaní jej licencie. Oslovil ma jej majiteľ. Mňa to veľmi zaujalo, ale na druhej strane som bol realista, lebo som vedel, že finančne to nie je ľahké. Do projektu som sa nakoniec vložil, pretože v tíme, ktorý začínajúcu televíziu v tom období tvoril, boli mladí a erudovaní ľudia. Bol som veľmi milo prekvapený ich schopnosťami. Myslel som si, že tento tím dokáže aj v podmienkach Nového Mesta vytvoriť kvalitnú televíziu. Pustil som sa teda ešte s jednou slečnou do programovej štruktúry, nakrútili sme zopár krátkych audiovizuálnych dielok. Ostatné boli v pláne. Dokonca aj Dušan Rapoš chcel s týmto tímom spolupracovať. Chceli sme relizovať talkšou. Ostalo to len pri plánoch.
Pominulo tvoje prvopočiatočné nadšenie?
Zrazu sa mi zdalo, že sa projekt regionálnej televízie v konkrétnych krokoch začal uberať inou cestou. Moja predstava profesionálnej tvorby a fungovania média vyzerala inak. Prišlo určité rozčarovanie, tak som odišiel. Postupne vlastne aj celý tím, s ktorým som spolupracoval a televíziu rozbiehal.
Myslíš, že problémy regionálnych médií sú zväčša o peniazoch?
Netrúfam si povedať, či je to tak, alebo či je to len o uspokojení sa s málom. Na Novom Meste ma trápi najviac to, že sa stretávam s názorom typu „á, šak pre nás je to dobré“. Toto už dávno nemá platiť. Je pre nás dobré, keď vidíme nekvalitný záber, strih, alebo zle namaskovaného človeka pred kamerou? Aj politika viac zhadzuje, keď zle vyzerá akoby mu to malo robiť reklamu. Ľudia majú možnosť výberu a na ovládači stlačia gombíček, ktorý im ponúkne väčšiu kvalitu v konkurenčnom boji.
Asi nie je príjemné rozprávať o padnutých projektoch, do ktorých vkladáme nádej. Mýlim sa?
Ešte je to čerstvé. Občas si tú televíziu pozriem a je mi ľúto, že z pôvodných predstáv, pre ktoré sme spočiatku žili spoločným nadšením, tam teraz nachádzam málo. Už vtedy sme sa rozprávali, že to treba podchytiť profesionálne, pretože prídu aj iné televízie a už je to tu. Vzniká konkurenčný boj. Držím ale televízii a jej majiteľovi palce. Vidím, že to pre nich nebude ľahké.
Nové Mesto asi nie je stvorené pre človeka s umelecko-bohémskymi sklonmi, však?
Vždy som tu chcel žiť a zostarnúť. Dal som sa preto opäť na publikovanie, aby som sa mohol realizovať. Založil som vlastnú umeleckú agentúru a plánujem motorizovanú výpravu po Európe na ktorej chcem nakrúcať a písať. Je to teraz súčasť môjho podnikania. Pokúšam sa s jednou televíziou zrealizovať výrobu krátkych dokumentov. Všetko je otázka prežitia. Rozhodol som sa ísť týmto smerom a investovať svoje prostriedky do svojho veľkého sna o spojení kultúry a cestovania. Snáď keď sa opäť vrátim domov, tak aj s nejakým novým zaujímavým projektom.