la na ruky a zadok. Vtedy sa len dvihla a deň bežal ďalej. Bola prváčka na strednej škole. Po návrate domov si nikto nič nevšimol. Počas štvorročného štúdia na gymnáziu občas cítila zvláštne bolesti a nepríjemné pocity. Všetko za začalo zhoršovať v maturitnom ročníku, kedy mladej gymnazistke ochrnievali nohy. Nikto však nevedel, že pri páde spred troch rokov jej začalo mikrokrvácanie do miechy. Bohužiaľ, na to neprišla ani vyšetrujúca lekárka. Inka ale bez problémov zmaturovala a prijali ju na vysokú školu. Klinická farmácia nebol odbor, po ktorom túžila, ale po dohode s rodičmi o vyhliadkach do budúcnosti si uvedomila, že to bude asi najlepšie. Zaujímala sa o medicínu, psychológiu, módne návrhárstvo. V tom období ale nebolo ľahké uplatniť sa práve v jej vysnívaných odboroch.
Prvá a posledná študentská brigáda
Pred nástupom na vysokú školu prehovorila rodičov, aby ju pustili na letnú brigádu. Mama sa o ňu veľmi bála, pretože vedela, aké má zdravotné problémy. Optimistická Inka ju prehovorila so slovami, že všetkých upozorní na svoj stav a bude sa venovať len ľahšej činnosti. Zo Sládkovičova si najradšej ale spomína na svoj príchod. Hneď po tom, čo si vybalila svoje veci, išla sa posadiť za ostatnými brigádnikmi do jedálne. Od mala bola veľmi výrečná, tak si sadla a začala rozprávať. Vždy keď ostalo chvíľu ticho, bolo jej to trapné, tak opäť rozprávala. So smiechom spomína ako sa prerozprávala po dvoch hodinách až k večeri. Ostatní jej neskôr povedali, že ju obdivovali, ako dokáže celé dve hodiny rozprávať v neznámom prostredí, s neznámymi ľuďmi.
Prvá operácia
Štyri roky po páde na ľade a zároveň po štyroch týždňoch strávených na vysokej škole išla Inka na prvú operáciu. Postúpila ju v Hradci Králové. Po nej ešte stále chodila. Dnes už s úsmevom na tvári spomína na to, ako rozprávala mame, že po operácii, keď sa po prvýkrát postavila na nohy, pripadala si ako dvojročné dievčatko. Chodenie nebolo ľahké, preto sa rukami musela pridržiavať stien. „Moja mamička je veľmi citlivý človek, keď som jej to vtedy rozprávala, padali jej po tvári slzy,“ spomína.
Druhá operácia
Po roku sa jej stav ale opäť zhoršil. Lekári v Hradci odporučili nešťastným rodičom, aby jej vybavili operáciu v rakúskom Grazi. Bol rok 1982 a to nebolo ľahké. Keď mala dvadsaťdva, tak sa to konečne podarilo. V Rakúsku ju operovali laserom. Odstránili jej päť vodových nádorov vložených vo vnútri miechy. Zostala tak čiastočne ochrnutá
Nádej ostala nádejou
Lekári jej dávali štipku nádeje, že pri snahe poriadne rehabilitovať, bude môcť opäť chodiť. Celý čas sa pohybovala na vozíku. Bolesti chrbtice jej nedovoľovali cvičiť. Do toho všetkého prišlo zablokovanie a svalová tuhosť. Kŕče ju obmedzili pri cvičení a tak pochopila, že na vozíku už ostane. Ako sama vraví, lekári jej v tom čase neverili.
Desať rokov v starostlivosti rodičov
Po zhoršení stavu Inka prešla do domácej starostlivosti. Jej mama bola zdravotná sestra v chirurgickej ambulancii. Na svojich rodičov imobilná dcéra nedá dopustiť. Mama odišla predčasne do dôchodku, aby sa o ňu mohla riadne postarať. Otec samozrejme pomáhal. Všetci ale asi tušili, že to tak nemôže ostať na vždy. Lekári ich upozornili, že Inka si vyžaduje starostlivosť, ktorá nie je jednoduchá a rodičia nebudú celý čas vládať.
V rukách opatrovateľov
Po desiatich rokoch sa spoločne dohodli, že bude lepšie ak pôjde Ingrid žiť do stanice opatrovateľskej služby. Prečkala tam, kým sa postavil domov dôchodcov v Bzinciach pod Javorinou. Kvôli bolestiam nemohla cvičiť, tak jej ochablo svalstvo a zablokovali sa jej ruky. Zo začiatku ju ešte mohli posadiť na vozík. Dnes si naň sadá len v piatok, keď ide do sprchy. Teplá voda je pre ňu relax, pretože uvoľňuje svalstvo. Už dva roky má amputované časti oboch predkolení, pretože sa jej spravili preležaniny, ktoré sa nehojili. Dvadsaťdva rokov berie tabletky proti bolestiam a kŕčom. Dnes už je v domove osem rokov a so svojim osudom je optimisticky zmierená.
Sny ostali snami
Pri spomienkach na prvých nápadníkov neskrýva iskru v očiach. „Nápadníkov som mala a veru by som ich aj rada videla“ netají sa. Všetko to boli len kamaráti. Inka aj so svojou o rok mladšou sestrou boli vraj prísne vychovávané. Dnes je na to hrdá. Prísna výchova, podľa nej, vôbec nie je na škodu. S úsmevom na tvári spomína ako za ňou na gymnáziu chodil jeden chlapec. „Bol to veliký sukničkár,“ vraví. „Mal známosť a chodil aj za mnou, našťastie som vedela, čo je to zač. Bol to ale veľký fešák, takže mi to samozrejme lichotilo,“ smeje sa. Spomína, ako za ňou chodili aj iní chlapci. Nestihla ale spoznať, čo je to pravá partnerská láska. Lásky, tej má dosť. Od rodičov, sestry, netere. Chlapca ale spoznať nestihla. Prirodzene túžila po deťoch a rodine. Keď si niekedy predstavovala svadobné šaty, tak sa videla v nádhernom veľkom bielom klobúku. Šaty by boli romantické s volánmi. „Vtedy sa nosili volány,“ zamýšľa sa. Vraj bola vždy sebavedomá a veselá. Nepoznala komplexy. Vždy bola, ako sama vraví, urozprávaná. Keď bola zdravá, milovala pohyb. Cvičila, tancovala. Plávať by vraj dokázala hodiny. Rozpráva s nadsázkou.
Televízor je jej oknom do sveta
Pripútaná k lôžku cez okno dnes vidí len aké je počasie. Cítiť ho môže z chladných, či teplých dotykov vzduchu. Táto 44-ročná žena, ktorá polovicu doterajšieho života strávila na lôžku, má perfektný prehľad o dianí vo svete. Pomáha jej k tomu to, čo nám ostatným zabíja čas – televízor. Miluje cestopisy, dokumenty, romantické filmy. Nevynechala snáď žiadnu časť reality šou Superstar. Mozog si cibrí vedomostnými súťažami. Diazepam totiž poškodzuje mozgové bunky, nehovoriac o tom, keď liek niekto berie dlhé roky. Láska k športu jej ostala tiež. Inka je veľký hokejový, tenisový a futbalový fanúšik. Najviac ale zbožňuje prenosy Formuly 1. Vraj dokáže byť veľmi temperamentná a hlučná fanynka. Zbožňuje Michaela Schumachera. Podľa nej má totiž „chlapčensky šibalskú iskru v očiach“.
Na vôňu Vianoc sa zabudnúť nedá
Už niekoľko rokov trávi vianočné sviatky mimo domova. Najkrajšie na sviatkoch bolo podľa nej to, že u nich doma mamička vytvárala pokojnú a nádhernú atmosféru. Vôňa Vianoc je podľa nej vôňa kapustnice a koláčikov. „Mamina robila napríklad mačacie oči, medvedie dlabky... A tá kapustnica... tak tá nemala nikdy takú chuť, ako na Vianoce,“ spomína. Milovala zdobenie stromčeka. Na zvyky si obzvlášť nepotrpeli. Vianočné koledy ale u nich hrajú každý rok. V rodine Šustekovcov neboli nikdy dôležité materiálne darčeky. Rodičia vždy žili harmonickým životom, preto vytvorenie vrúcnej atmosféry, nielen počas Vianoc, nebol problém. V staršom veku varenie a pečenie prenechala Inka mame a sestre. Radšej sa motala okolo upratovania. Už aj keď bola na vozíčku jej to nerobilo problém. Dnes trávi Vianoce v domove dôchodcov. Nie je tak mobilná, aby mohla byť pri jednom stole so svojimi blízkymi. Sestra, ktorá žije s dcérkou v Bratislave, chodí k rodičom do Nového Mesta nad Váhom každý rok. Inku vždy chodia celá rodina navštíviť, zatiaľ čo mamička doma chystá štedrú večeru.
Inka je aj napriek svojmu osudu „urozprávaná“ veselá osôbka. Je výnimočná v tom, že si ako žena na seba nesmierne potrpí. Na svojej posteli ju nájdete upravenú, nalíčenú, dokonca s nalakovanými nechtami. Vo svojich štyridsiatichštyroch rokoch si duchom pripadá na dvadsať. Ako sama vraví, život miluje, hoci ho má veľmi ťažký a bolestivý. Najväčšie utrpenie je pre ňu, byť odkázaná na druhých. Je optimistická a vie sa tešiť z maličkostí. Má rada ľudí a svoj vnútorný život považuje za bohatý. Znie to ako klišé, ale to sú naozaj vlastnosti, ktoré sa pri jej osude dajú len závidieť.