ou čatou. Ukazovali nám len výdobytky socializmu. Ale my sme chceli vidieť aj vidiek. No, čo už, budem spievať – samozrejme, boli sme bez šancí. Ukazovali nám paneláky, kde sa v predpísané hodiny vypínal prívod elektrickej energie a kde sa v zime nekúrilo. Mali tam sieť obchodov, v ktorej si cudzinci mohli za pár zelených dolárov nakúpiť rôzne kapitalistické výdobytky. Napríklad žuvačky. Niečo ako náš bývalý Tuzex. Až na to, že my sme kupovali rifle a ich potešili aj žuvačky. Mal som bývalý československý pas a treba objektívne poznamenať, že napriek nápisu Československá socialistická republika, pas vzbudzoval na letiskách určitý rešpekt a problémy sa nekonali. Nuž po návrate domov som sa verte alebo neverte od šťastia rozplakal. Bol som rád, že som doma. Druhýkrát som sa takto úprimne vyplakal kamarátovi Ferovi zo Svinnej, keď som sa vrátil z Albánska.
Ale vráťme sa k téme. Tou je Rumunsko. Zistil som, že žijem v Rumunsku. Všetci tu pijú rum. Kým pravoverní Rumuni pijú rôzne rakije a bulharské solnečneje brjagy, my pijeme rum, čiže sme zákonití Rumuni. Aj ostatné krajiny by sa mali premenovať tak, aby názvy súhlasili so skutočnosťou. Nemecko na Bierland, Rusko na Vodkakraj atď. Problém nastane so severanmi, tam majú prohibíciu. Iný problém vyvstáva z toho, že na mape Európy by boli dve Rumunská. Jedno by muselo cúvnuť. My necúvneme! Už veľmi jednoduchým porovnaním spotreby by v Bruseli zistili, kto má väčší nárok na správne pomenovanie rodnej hrudy. A máme vyhrané. Zatiaľ ale musíme na spotrebe tvrdo pracovať, terajších Rumunov je o pár miliónov viacej a mohli by nás predbehnúť. Nevzdávame to.
