životného jubilea - 70 rokov plodného života. Okrem toho, že šport - najmä box bol a stále je jeho srdcovou záležitosťou nikto nepochybuje, ale popritom treba napísať, že už roky-rokúce patrí medzi nadovšetko spoľahlivých a najvernejších dopisovateľov Trenčianskych novín.
Preto určite nezaškodí sa vrátiť do jeho detských čias, športových začiatkov a aspoň telegraficky zhodnotiť prierez jeho bohatej a pestrej činnosti. Už v útlom detstve to nemal vôbec ľahké. Mal vari zo desať súrodencov, on bol v poradí štvrtým dieťatom. Odmalička vzrastom malý, bol nebojácny a preto si trúfal aj na vyšších, ktorých „zmydlil“ popod ruky a potom ušiel. Práve túto techniku videl v boxe, preto ju naplno využíval. Uznáva a doslova obdivuje svoje veľké športové vzory - Jula Tormu a Janka Zacharu. Za zmienku stojí aj skutočnosť, že väčšinu svojho života prežil vo vojenskej rovnošate.
ZO ZÁZRIVEJ DO SILADÍC
Zdenovému otcovi po návrate z nútených prác v Nemecku - v roku 1943 sa naskytla príležitosť kúpiť starší dom v Siladiciach. Tento dom po odkúpení celý prestaval, prerobil a s rodinkou sa presťahoval z oravskej Zázrivej-Ráztoky do Siladíc, kde sa venoval ako žiak futbalu. Zdeno mal vtedy šesť rokov.
DO ŠKOLY V ŠÚROVCIACH
Strednú mešťiansku školu navštevoval v Šúrovciach a za Siladice hrával aktívne futbal, po vyučení aj za Horné Otrokovce. Vo svojich 15-rokoch odišiel na Priehradu mládeže do Púchova brigadovať. Jeho starší brat Ludvík z Piešťan tam bol ako vedúci pekárne, tak ho zobral tam pracovať. Brat vtedy boxoval, ale Zdeno ho ešte ako menší a silnejší vždy „tĺkol“. Raz však doniesol domov boxerské rukavice a Zdena poriadne „vytrepal“, veď trénoval a boxoval dva roky za Priehradu mládeže. Vtedy sa však Zdeno zapovedal, že do roka a do dňa mu to vráti.
S BOXOM ZAČÍNAL V PÚCHOVE
Jubilant začal boxovať ako dorastenec v kategórii do 55 kg za Priehradu Púchov, pod taktovkou trénera Hrebíčka. To bolo v roku 1952, keď sa Zdeno začal učiť za gumára pre Matador Púchov a Bratislava do Zlína. Trénovali tam vtedy bývalí profíci - Hájek a Raspir. V prvom zápase Nováka z Prahy „vymlel“ na body. V roku 1954 to však nechal radšej tak odišiel, lebo traja jeho kamaráti gumári „uhoreli“.
Z GUMÁRA ZA PEKÁRA
Po tomto tragickom prípade sa radšej išiel učiť za pekára (otec aj brat boli pekári). Chcel sa rozhodne vyučiť toto remeslo a preto odišiel do Važca. Ako dorastenec boxoval vo Svite.
ZA VOJAKA DO HRADCA KRÁLOVE
Písal sa rok 1956 a od 1. novembra začal Zdeno ako vojak boxovať za Spartak Hradec Králove a Tepnu Náchod - druhú českú ligu. Prvý priateľský zápas boxoval s Popom z Plzne, ktorý víťazstvom chcel osláviť svoj tristý zápas. Nakoniec tento zaujímavý duel skončil nerozhodne. Za dva roky vojenčiny neúprosne boxoval priateľské zápasy za dve spomínané mestá. Vtedy tam odboxoval vyše 40 zápasov (väčšinou víťazných), bol dvojnásobným majstrom kraja a funkcionári chceli, aby po skončení vojenskej služby zostal v Hradci Králove. Mal však neraz nevýhodu v tom, že ako vojenský šéfkuchár musel chodiť s poľnou kuchyňou na cvičenia. Preto neraz nemohol ísť ani na majstrovstvá. V roku 1958 odišiel do civilu - hoci už mal podanú žiadosť v Terezíne za Duklu Louny, oslovil ho aj Dečín, ale k dohode nakoniec neprišlo.
ŠÉFKUCHÁROM VYŠE 37 ROKOV!
V novembri 1958 podpísal, že sa stane hlavným šéfkuchárom v Lipt. Mikuláši a odvtedy sa venoval tomuto remeslu faktický až do dôchodku - do 1.4.1994. Za zmienku stojí skutočnosť - že takto odslúžil pozoruhodných 37 aj pol roka.
V ROKU 1962 SA OŽENIL
V tomto období - práve po odchode zo Žiliny boxoval za Martin prvú celoštátnu ligu - dva roky. O dva roky na to sa presťahoval do Nového Mesta nad Váhom, kde pôsobili v tých časoch reprezentanti - Švarko, Gajdoš, Petráš, Bereš, ktorí štartovali za Piešťany.
ZALOŽIL VTJ SU DUKLA NOVÉ MESTO
Písal sa 25. marec 1965 a boxerský zanietenec Zdeno Lacko založil boxerský oddiel, ktorý niesol názov - VTJ SU Dukla Nové Mesto nad Váhom. Poriadal priateľské zápasy, mítingy boxu a dvanásť chlapcov trénovalo pod jeho vedením v kasárňách. Skvelý Rudof Kolárik to nakoniec dotiahol až do dorasteneckej reprezentácie - postupne sa stal sa majstrom Československa (2x), Slovenska (3x), úspešný bol aj v kat. mužov. Ešte v roku 1993 organizoval boxerský jubilant rôzné besedy na Dubníku - napr. s Gajdošom, Zacharom. Popri tom bol aj ústredným trénerom boxu, funkcionárčil v komisii mládeže čs. zväzu boxu. Keď poniektorí videli, ako sa darí systematická práca trénerovi Lackovi, tak mnohí sa snažili hádzať mu pod nohy polená a stali sa chtiac-nechtiac jeho neprajníkmi.
BOXERSKÁ ROZLÚČKA S M. GAJDOŠOM
Svoju aktívnu činnosť zanechal Zdeno v roku 1972, keď si to medzi povrazmi rozdal v exibičnom stretnutí s Miškom Gajdošom. Ešte v roku 1968, tesne pred augustovými udalosťami, naplno boxoval so Šustekom a Struhárom nad ktorými bez problémov zvíťazil. Svoj najťažší zápas v kariére vybojoval s Ernestom Pavlovičom z Dubnice n/V. vo finále na majstrovstvách kraja v Žiline. Okrem boxu bol vyznávačom a sám trénoval sebeobranné športy - džudo, karate, zápasenie a nikdy sa nikoho nebál. Jeho doplnkovými športami boli tenis, futbal, cestné behy. Počas jeho bohatej boxerskej kariéry sa mu ani raz nestalo (!), že by ho súper zrazil na zem.
V ROKU 1973 NOVOMESTSKÁ OBNOVA BOXU
Keď box v Dukle Nové Mesto zanikol, v roku 1973 prišlo k jeho obnove. Zaslúžili sa o to funkcionári F. Švarko, M. Gajdoš a iní zanietenci a Zdeno sa stal tretím trénerom. Názov klubu bol vtedy - STS Považan Nové Mesto nad Váhom.
NOSITEĽ VYZNAMENANÍ
Za dlhoročnú činnosť v boxe a telovýchovnom hnutí obdržal jubilant rôzné cenné vyznamenania - Čestný odznak ČSZTV a bronzovú plaketu III. stupňa za zásluhy o rozvoj československého športu a mnohé ďalšie.
BOX MU DAL VEĽMI VEĽA
Za roky-rokúce dal práve box Zdenovi veľmi veľa. Bol to predovšetkým skvelý postreh, bleskové sa stotinové rozhodnutia, získal veľa priateľstiev a známych. Hoci v ringu si to neraz poriadne „rozdal“, nikdy nezápolil zákerne - mimo povrazmi bol zo súpermi vždy priateľ. Bol vyznávačom „VOSR“ - VÔLA, OBRATNOSŤ, SILA, RÝCHLOSŤ. Vždy vyznával technicky - vôbec nie silový box. Cez jeho ruky prešlo okolo 300-400 chlapcov, ktorí postupne pričuchli tomuto náročnému športu. Bez nadsázky môže menovať, že toho a toho vychoval medzi povrazmi, medzi ktorými sa pohyboval bezmála pozoruhodných tridsať rokov. Doteraz rád spomína na svojich najlepších odchovancov - Kolárika, Vaju, Svobodu, Lenharta, Kavliča, Smrtníka. Ak človek berie box rozumne, tak nikdy nemôže nikomu uškodiť. Že sa venoval toľko rokov tomuto športu - tak to vôbec nebanuje. Nepretržite 15-rokov „držal“ svoju rovnakú váhu - 63,5 a 67 kg. Jedine ho mrzí, že momentálne box v Novom Meste nad Váhom, ale aj v Dubnici nad Váhom opäť stagnuje.
KONÍČKY
Ako čulý dôchodca sa aktívne venuje predovšetkým záhradkárčeniu, dopisovaniu do naších novín a výrobe pekných - oku lahodiacich suvenírov. Jeho dve deti, čo sa týka športu, však v otcových šľapajách nekráčajú...