Streda, 7. december, 2022 | Meniny má Ambróz

Elena Barátová: „Ak by som sa druhýkrát narodila, opäť by som bola učiteľkou“

Z televíznych obrazoviek a tituliek periodík sa na nás denno-denne usmievajú mnohé voskové tváre, ktoré si často nezaslúžia za mak našej pozornosti. Pritom ulicami našich miest a dedín sa prechádzajú mnohí takí, ktorí presahujú rýchlokvasené figúrky posta

(Zdroj: (sk))

vené na výslnie. Elena Barátová je osobnosť, ktorá si pozornosť mnohých z nás určite zaslúži. Ponúka sa vám otázka - čím? Napríklad tým, že pred niekoľkými rokmi ako učiteľka na základnej škole viedla k vzdelaniu mnohých tých, ktorí dnes sedia na lekárskych, učiteľských, politických, či podnikateľských stoličkách. Samozrejme, že úspech a perspektíva nekráča len ruka v ruke so základným vzdelaním. Dôležité je, že žiaci Eleny Barátovej si ju pamätajú a vážia dodnes. Ona tak srší obrovskou životnou energiou a vo svojich deväťdesiatichdvoch rokoch dokáže stále odrecitovať básne, ktoré učievala aj svojich žiačikov.

Učiteľka Elena Barátová, ako ju väčšina ľudí z Nového Mesta nad Váhom a jeho okolia pozná, je rodáčkou zo Starej Turej. Pred tým, ako začala žiť v Novom Meste nad Váhom, strávila krásnych štrnásť rokov v Myjave. Prvým pôsobiskom bola dedinka pod Čachtickým hradom, Višňové. Toto obdobie nebolo ľahké, pretože tu začala učiť 68 žiakov. Od prvého až po ôsmy ročník, všetci boli v jednej triede. Spomína si, že zo začiatku si aj poplakala, pretože ako nováčik si neverila, že zvládne vyučovať toľko vekovo rozdielnych detí naraz. „Išla som vtedy za inšpektorom Karolom Treským a navrhla, či nemôžem časť detí učiť doobeda a časť poobede,“ hovorí Elena Barátová. Inšpektor toto riešenie, kvôli finančnej situácii, nemohol akceptovať. „Slečinka a kto by vám to zaplatil?“ spomína na jeho vtedajšie slová dnes už s úsmevom. Našťastie mala ale vo Vaďovciach skúsených kolegov, manželov Chrabáčkovcov, ktorí jej pomohli. „Poradili mi, aby som si deti rozdelila na štyri oddelenia a každému sa tak mohla venovať pätnásť minút zo šesťdesiatich,“ vysvetľuje. Najviac sa ten prvý rok obávala, či za takých podmienok prváčikov zvládne naučiť písať a čítať. Naučila. Na tieto deti si spomína s veľkou láskou. „Oni ma zvykli čakávať dokonca na stanici, keď som ich ako osemnásťročná učila,“ hovorí.
Druhý rok už ju preložili do štátnej osemročnej ľudovej školy v Čachticiach, kde mal každý ročník svoju triedu. „Tu som dostala 28 chlapcov, tretiakov, s ktorými sa dodnes stýkam.“ Tento rok by sa dokonca mali stretnúť pri príležitosti ich osemdesiatročného výročia návštevy ZŠ. Neskôr bola preložená na Meštiansku školu do Senice. Apríl v roku 1938 bol dátum, kedy navždy zakotvila v Novom Meste nad Váhom.

SkryťVypnúť reklamu

Na učiteľský chlebík nedá dopustiť
Povolanie učiteľky ju veľmi napĺňalo. Jej aprobáciou bola slovenčina, zemepis a dejepis. Dejepis za socializmu ale vyučovať nesmela. „Nebola som v komunistickej strane,“ vysvetľuje. Venovala sa tak slovenčine a zemepisu. Na jednej strane to bolo podľa nej možno aj dobre, pretože nemá rada tendenčné veci. „Dejepis bol vtedy veľmi tendečný,“ spomína. Netají, že tým zaváňal aj zemepis. „Všetko na západe bolo zlé a dobré zase len u nás,“ vysvetľuje.
„Toľko vďačnosti, koľko som dostala od niektorých žiakov, by som asi v inom povolaní nedostala.“ Na základe tohto tvrdenia hovorí, že ak by sa mala ešte raz rozhodnúť, čo by chcela robiť, určite by to bolo opäť učiteľstvo. Milovala divadlo a recitovanie, neostával jej však na záľuby čas. „Hovorievam si, nehrala si na javisku, ale hrávala a recitovala deťom,“ zamýšľa sa Elena Barátová. Raz za ňou prišla do triedy v Novom Meste nad Váhom vtedajšia riaditeľka Hudáková a opýtala sa jej, kde má gramofón. „Ak by som im to púšťala, to by len počúvali a takto im to zarecitujem sama,“ odpovedala vtedy riaditeľke. Výraz tváre a zrakové vnemy dajú podľa Eleny Barátovej žiakom určite viac, ako zvukový záznam. Deti sa snažila vždy udržiavať v aktivite. Nedovoľovala im byť pasívnymi. „Učili sme sa spolu básničky, pesničky...“ Nepristupovala k nim direktívne. „Nikdy som deťom nedala naraz sa naučiť celú básničku, pretože to bolo náročné. Chcela som, aby mali z učenia radosť.“ Najväčšia radosť pre ňu bola tá, keď v očiach detí videla, že ich pre niečo zapálila. Nikdy pri skúšaní nepozerala sama do textu. Vyžadovala od nich len to, čo aj sama ovládala. Úryvky z literárneho umenia skutočne ovláda dodnes a nemá problém ich predniesť.

SkryťVypnúť reklamu

Učila aj v dôchodkovom veku
Spolu s manželom pôsobili na novomestskej „priemyslovke“ ešte počas siedmich rokov v dôchodkovom veku. Tu sa konečne dostala k dejepisu. V Starej Turej dokonca vyučovala Vietnamcov, ktorí bojovali s Američanmi a za odmenu sa mohli ísť vzdelávať do socialistickej krajiny. „Spolu s manželom sme mali rozdelených dvadsať týchto chlapcov,“ hovorí. S úsmevom si spomína, ako od nej zahraniční študenti chceli, aby ich naučila nejakú pesničku o „frajerke“. Bez váhania zanôtila: „za tú horu za vysokú, mám frajerku černookú...“ Bola to vtedy vraj slovenčina s vietnamským prízvukom, aj napriek tomu mali títo chlapci lepšie výsledky ako slovenskí učni. „Vietnamci k nám poslali to najlepšie, a do učilíšť vtedy išli od nás priemernejší slovenskí študenti,“ vysvetľuje túto situáciu s nadhľadom. Má však skúsenosť, že slabší študenti sa životom často prebíjajú lepšie ako deti, ktoré boli učenlivejšie. „Výborný študent ľahšie všetko získava a ten priemerný o to musí viac bojovať,“ hovorí.

SkryťVypnúť reklamu

Fyzické aj mentálne zdravie udržiavané od mladosti
Divadlo veľmi milovala a kultúru miluje dodnes. Tým, že musela v mladosti aj do práce dochádzať, sa hraniu na doskách nemohla venovať tak, ako by chcela. So svojimi žiakmi ale neváhala nacvičovať krátke besiedky. Napĺňalo ju to a deti boli šťastné. V Novom Meste fungoval svojho času aj divadelný krúžok Jozefa Holého, ktorý ale kvôli zaneprázdnenosti navštívila len zopárkrát. Čas venovala oprave školských zošitov, či svojmu ďalšiemu sebavzdelávaniu. Čo sa snažila nevynechávať, bolo cvičenie. „Dvakrát do týždňa som chodievala na cvičenie pre ženy,“ hovorí. To jej zostalo dodnes. Na kondíciu si potrpí. „Mám svoju každodennú desaťminútovku.“ Okrem toho sa stará o svoje kvetinky na záhradke a chodieva na prechádzky do mesta. Fyzická kondícia je pre ňu rovnako dôležitá ako tá mentálna. Naďalej číta literatúru a príležitostne prednáša básne. Nie je veľký televízny maniak. Telenovely, ktoré sú ako stvorené pre ženy v jej veku ani nepozná. „Musí to stáť za to, aby som si tým kazila oči,“ hovorí na margo programov v televízii. Keď už má venovať svoj čas takejto činnosti - nečinnosti, tak je to väčšinou druhý program našej verejnoprávnej. Sama o sebe tvrdí, že pri živote ju drží záujem. Záujem o všetko okolo nej. Miluje kultúrne podujatia a v neposlednom rade svoju rodinu. Pozoruhodné je aj to, že si vlastnoručne píše svoju životnú kroniku. „Zapisujem si sem všetky spomienky ktoré mám, a veci ktoré sa dejú okolo mňa.“ Raduje sa zo svojich troch dcér, siedmich vnúčat a siedmich pravnúčat. Početná rodina jej tak dáva možnosť cestovať nielen po Slovensku, ale aj mimo hraníc.

Všade je krásne, no na Slovensku najkrajšie
Okrem našej krajiny precestovala spolu s manželom aj kúsok sveta. Navštívila Maroko, Švajčiarsko, Ameriku. Vďaka zaťovi, ktorý bol do Maroka vyslaný ako lekár, si túto krajinu spolu s manželom mali možnosť pozrieť celú od východu po západ. Vnuk zase študoval vo Švajčiarsku, a tak umožnil starej mame, aby spoznala jeho zákutia. „Povedala som mu vtedy: Štefanko, toto Švajčiarsko je také ospevované, no na tejto plošine nevidím zďaleka toľko krásy, koľko máme my na Slovensku.“ Očarila ju južná oblasť Švajčiarska. Veľhory, priesmyky, vodopády. Navštívila aj Chicago, v ktorom žije vnučka s manželom. Precestovala Bulharsko, Rumunsko, Nemecko. Nedá ale na rodnú krajinu dopustiť. Podľa Eleny Barátovej je nepochopiteľné nepoznať naše krásne slovenské zákutia a vychvaľovať cudzie. Slovákom a Slovenkám by rada odkázala: „Najprv sa oboznám s krásami svojej vlasti a potom choď do cudziny.“ Termálne kúpele, kvapľové jaskyne, ľadové jaskyne, nádherné údolia, to je to, na čo by sme mali byť patrične pyšní. Netrúfa si povedať, ktorý kút nášho kraja má najradšej. „Ak by som povedala, že nejaká oblasť sa mi páči najviac, urazila by som tú druhú. Celé naše Slovensko mám veľmi rada“ povedala učiteľka Elena Barátová presvedčivo a úprimne.

Najčítanejšie na My Trenčín

Inzercia - Tlačové správy

  1. Vianočný darček na celý život. Darujte návod k vlastnému telu
  2. Aby na Vianoce nič nechýbalo
  3. Fénix - Kultúrna pamiatka roka 2023: Keď história opäť ožíva
  4. Nový vlakový cestovný poriadok z vášho regiónu v denníku SME
  5. Kríza ako odrazový mostík slovenských startupov
  6. Štvrtý diel komiksu Posledný Follower v denníku SME
  7. Píše analytik Martiška: Čo prinesie rok 2023 v ekonomike?
  8. Predaj osobných automobilov Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s.
  1. Auto do 14-tisíc už nekúpite. Zvážte radšej prenájom
  2. Aby na Vianoce nič nechýbalo
  3. Helenky prichádzajú na svetlo sveta s ďalšími novými bytmi
  4. Fénix - Kultúrna pamiatka roka 2023: Keď história opäť ožíva
  5. Vianočný darček na celý život. Darujte návod k vlastnému telu
  6. Nový vlakový cestovný poriadok z vášho regiónu v denníku SME
  7. Kríza ako odrazový mostík slovenských startupov
  8. Šariš ľuďom pomáha regiónu už takmer 20 rokov
  1. Polovicu dovolenky zaplatíme od pondelka za Vás 15 696
  2. Strážia ho divé opice. Gibraltár vás prenesie do Británie 7 608
  3. TRNKA: Esetov veľa nevznikne a ani ten jeden nemá Slovensko istý 5 900
  4. Vyberte si knihy s príbehom. Čo sa oplatí čítať na Vianoce? 4 991
  5. Nový vlakový cestovný poriadok z vášho regiónu v denníku SME 4 493
  6. Deti cestujú do exotiky zadarmo 4 284
  7. Štvrtý diel komiksu Posledný Follower v denníku SME 3 260
  8. Gizka Oňová: Pre mnohých som ideálna babka a lichotí mi to 3 095

Blogy SME

  1. Věra Tepličková: Pracovať od svitu do mrku a nikdy inak
  2. Peter Chovanec: Mestá a vlaky Uzbekistanu
  3. Post Bellum SK: Nechcem byť súčasťou zániku demokracie
  4. Ján Roháč: Fotoblog XII.: Moje ulice Bukurešti
  5. Anna Miľanová: Zlatoň obyčajný ( Cetonia aurata )... 2022
  6. Miroslav Haviar: A čo takto kráľovstvo?
  7. Vladimír Čuchran: Takový schody do nebe... (na košický magistrát)
  8. Irena Šimuneková: Fotohrátky 17.
  1. Grácz Ján: Po 62 odberoch končím s dobrovoľným darovaním krvi. Všeobecná zdravotná odmieta otcovi preplatiť liečbu. 23 731
  2. Věra Tepličková: Ako som cestovala vlakom 12 904
  3. Věra Tepličková: K zubárovi lacnejšie, len keď si dáte vyšetriť pipíka 9 862
  4. Ján Valchár: Prvý decembrový blog alebo láska je láska 3 354
  5. Post Bellum SK: Poprava sa konala 3. decembra 1952 v ranných hodinách 2 945
  6. Jiří Ščobák: Put*n neumí číst historii: Vybudoval ukrajinský národ, nakopl civilizovaný svět 2 610
  7. Ján Valchár: Defekácia Putina a ruské nádielky Svätého Nikolaja 2 348
  8. Viktor Pamula: Spolky v Spišskej Novej Vsi I. 2 248
  1. Monika Nagyova: Trapas na Bibliotéke
  2. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 52. - Arktída - Expedícia na lodi Zaria do Sannikovovej zeme (1900 - 1902)
  3. Jiří Ščobák: Put*n neumí číst historii: Vybudoval ukrajinský národ, nakopl civilizovaný svět
  4. Jiří Ščobák: Je 6 000 mrtvých v Kataru moc?
  5. Monika Nagyova: Staré dievky z Luníka IX
  6. Juraj Karpiš: Ako investovať a sporiť, keď spľasla matka všetkých bublín a hrozí recesia
  7. Jiří Ščobák: Nechci se otužovat, ale v praxi to trochu dělám
  8. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 51. - Antarktída - Prvá Byrdova antarktická expedícia (1928 - 1930) - 3/3, Prelet nad južným pólom
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Trenčín - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Trenčín

Podujatie Slovensko spieva koledy sa po dvoch vrátilo z virtuálneho priestoru na Mierové námestie.


3 h

Regionálne noviny MY organizujú už niekoľko rokov advetné podujatie Slovensko spieva koledy, ktoré v predvianočnom čase spája obyvateľov našej krajiny.


15 h
Tréner Lukáš Kaplan.

Jeseň zvládli v parádnom štýle. Nováčik II. ligy Spartak Myjava zimuje na tretej priečke. Rozprávali sme sa s trénerom mužstva Lukášom Kaplanom.


6. dec
Mestský úrad Trenčín.

Poplatok za odvoz komunálneho odpadu v Trenčíne pravdepodobne stúpne v budúcom roku o takmer päť eur na osobu za rok.


TASR 6. dec

Blogy SME

  1. Věra Tepličková: Pracovať od svitu do mrku a nikdy inak
  2. Peter Chovanec: Mestá a vlaky Uzbekistanu
  3. Post Bellum SK: Nechcem byť súčasťou zániku demokracie
  4. Ján Roháč: Fotoblog XII.: Moje ulice Bukurešti
  5. Anna Miľanová: Zlatoň obyčajný ( Cetonia aurata )... 2022
  6. Miroslav Haviar: A čo takto kráľovstvo?
  7. Vladimír Čuchran: Takový schody do nebe... (na košický magistrát)
  8. Irena Šimuneková: Fotohrátky 17.
  1. Grácz Ján: Po 62 odberoch končím s dobrovoľným darovaním krvi. Všeobecná zdravotná odmieta otcovi preplatiť liečbu. 23 731
  2. Věra Tepličková: Ako som cestovala vlakom 12 904
  3. Věra Tepličková: K zubárovi lacnejšie, len keď si dáte vyšetriť pipíka 9 862
  4. Ján Valchár: Prvý decembrový blog alebo láska je láska 3 354
  5. Post Bellum SK: Poprava sa konala 3. decembra 1952 v ranných hodinách 2 945
  6. Jiří Ščobák: Put*n neumí číst historii: Vybudoval ukrajinský národ, nakopl civilizovaný svět 2 610
  7. Ján Valchár: Defekácia Putina a ruské nádielky Svätého Nikolaja 2 348
  8. Viktor Pamula: Spolky v Spišskej Novej Vsi I. 2 248
  1. Monika Nagyova: Trapas na Bibliotéke
  2. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 52. - Arktída - Expedícia na lodi Zaria do Sannikovovej zeme (1900 - 1902)
  3. Jiří Ščobák: Put*n neumí číst historii: Vybudoval ukrajinský národ, nakopl civilizovaný svět
  4. Jiří Ščobák: Je 6 000 mrtvých v Kataru moc?
  5. Monika Nagyova: Staré dievky z Luníka IX
  6. Juraj Karpiš: Ako investovať a sporiť, keď spľasla matka všetkých bublín a hrozí recesia
  7. Jiří Ščobák: Nechci se otužovat, ale v praxi to trochu dělám
  8. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 51. - Antarktída - Prvá Byrdova antarktická expedícia (1928 - 1930) - 3/3, Prelet nad južným pólom

Už ste čítali?

SkryťZatvoriť reklamu