h maliarov, umelcov. Žije v sídliskovom byte s manželkou a synom, ktorý, ako sa zdá, pôjde v otcových šľapajach.
Samouk, samorast...
Začal ako mnoho iných, keď bol dieťa, na hodinách výtvarnej výchovy. V základnej škole pomáhal s výkresmi spolužiakom. Navštevoval výtvarný krúžok, no v detskom veku sa tam chlapec len ťažko udrží. „Maľovanie tankov a kvetiniek pre mňa nebolo ničím zaujímavým,“ hovorí. V staršom veku sa okrem štetca zaujímal aj o históriu maliarskeho umenia. Vrcholová renesancia ho ohúrila. Da Vinci, Michelangelo boli pre neho prvými vzormi. Baroko, rokoko, klasicizmus, impresionizmus, všetky tieto smery ho ako mladého zanieteného muža niečim očarili. Najväčšiu silu mala ale pre neho tvorba Salvadora Dalího.
Od farieb k vypaľovaniu
Jeho rukami prešla ceruzka, vodové farby, až kým sa dostal k oleju. Marián Plencner priznáva, že maľovanie olejom nie je ľahké. Počas vojenskej služby sa dostal k publikácii o teórii výtvarného umenia. Tu našiel návod na používanie a riedenie olejových farieb. Nezostal ale len pri maľbe. Čas na vojenskej službe si krátil vypalovaním do preglejky. Vznikalo tak niečo nové, oproti klasickému maľovaniu, ktorému sa dovtedy venoval.
Kombinovanie materiálov – inšpirácia doby
Dnes ho fascinuje kombinovanie umení. Okrem maľby a vyrezávania sa venuje aj kovom. Niekto by si pomyslel, že kombinácia dreva a kovu vyzerá chladne a drsne. Záleží od tvarov a farebnej škály. Marián Plencner si dáva pozor na to, aby farby nepôsobili príliš ostro. Olejovú čiernu napríklad zo svojej tvorby úplne vylúčil. „Kedysi dávno som sa dočítal, že správny maliar čiernu nepoužíva,“ vysvetľuje. Inšpiráciu hľadá najmä v televízii. „Dnes už je to siedma veľmoc,“ hovorí. Podľa neho sa vplyvom doby neubráni žiadne umenie. Obzvlášť, keď fungujeme v konzumnom svete, ktorému v mnohých veciach vládne televízia.
Karikatúra a vtipy, prečo nevydržal
Svojho času sa venoval aj karikatúre. Chvíľu uverejňoval vtipy v periodikách, no prestal sa tomu venovať. Jednak to zabralo veľa času, jednak je to, podľa neho, finančne nedocenené. Priznáva však, že ho to veľmi nebavilo. Je typ človeka, ktorý potrebuje zmenu, takže pri jednej technike a smerovaní dlho nevydrží. Stále potrebuje vymýšľať a tvoriť niečo nové. Pri čom ale dokáže zostať, sú napríklad obľúbené farby. Veľmi rád používa odtiene modrej a oranžovej. V jeho súčasnej tvorbe prevládajú tmavé podklady. Karikatúra je ale načas odstavená. Tvorí pre seba, priateľov a svojho syna, ktorému sa toto umenie, zdá sa, veľmi pozdáva.
Jedenásťročný Robko ide v otcových šľapajach
„Najradšej by maľoval s olejovými farbami,“ hovorí Marián Plencner s úsmevom na tvári o svojom jedenásťročnom synovi Robkovi. Vraj sa v ňom začína prebúdzať talent. Je to vidieť na obrázkoch zo školy, no štetca sa neváha chytiť ani doma. „Najčastejšie, keď má zatrhnuté vychádzky a musí ostať doma,“ smeje sa prísny otec. Robko ale hovorí, že ho kreslenie baví veľmi. „Učiteľky ma už niekoľkokrát pochválili za obrázok,“ netají školák. Vyrezávanie už skúšal tiež, no práca s dlátom ide ťažšie. Možno práve preto malého Plencnera viac baví maľovanie. Na vyrezávanie si zrejme ešte počká. S otcom sa teraz venuje tieňovaniu. „To ma baví najviac,“ hovorí Robko. Rovnako ale prezradil, že ho fascinuje grafiti. „Nešpiním steny, len tam, kde je to dovolené,“ ubezpečuje školák.
Výstava hudbou budúcnosti
Aj napriek svojim početným maliarskym kúskom nemal Marián Plencner ešte výstavu. „Chcem ešte počkať rok, dva,“ hovorí. Nepovažuje sa za žiadneho výtvarníka, umelca. „Som samouk, samorast,“ tvrdí o sebe. „Nemám na to a ani by som nechcel súperiť s regionálnymi výtvarníkmi,“ pokračuje. To je dôvod, prečo vymýšľa nové techniky a kombinácie. Začal používať napríklad metalízu. Drevo, sklo, betón a kov sú podľa neho materiály dneška a budúcnosti. Plánuje preto zbierať svoje výtvory ešte nejaký ten čas a potom by sa mala podariť aj nejaká výstava. „Zatiaľ budem tvoriť pre radosť seba a tých, ktorým sa moje obrázky pozdávajú,“ hovorí.
