Manželia Bencovci bývajú na sídlisku Sihoť vo veľkom rodinnom dome. Hneď po vstupe do predsiene nám Miroslav Benca ukázal obrovskú hŕbu našich novín a vytiahol tie najnovšie. „Kupujeme ich najmä kvôli bábätkám,“ povedal. To, že naši čitatelia sa zaujímajú o novorodencov je nám známe, takže sme sa netvárili prekvapene, no Miroslav Benca pokračoval. „Manželka je detská lekárka a vždy, keď sa narodí dieťa z našho obvodu, vystrihneme si jeho fotku. Keď príde potom na prvú prehliadku, už má kartu aj so svojou fotkou,“ vysvetlil.
Noviny si manželia kupujú vraj odjakživa, aby vedeli, čo sa v Trenčíne a jeho okolí deje, hoci nie sú odtiaľto. „Narodil som sa v Stupave a od desiatich rokov som býval v Bratislave, manželka pochádza z Piešťan,“ upresnil Benca, ktorý však i napriek väzbe ku Bratislave vo finále hokeja fandil Trenčínu.
Jarka a Miroslav Bencovci sa počas štúdia medicíny spoznali na vysokej škole. „Po skončení školy som dostal umiestenku do Piešťan. Chceli sme pracovať v Trenčíne, no nebolo tu kde bývať, tak sme pol roka dochádzali z Piešťan do Nového Mesta nad Váhom,“ spomína. Neskôr sa uvoľnilo miesto na ubytovni a obaja začali pracovať v lekárskych obvodoch v Trenčíne. Miroslav v Súči a manželka Jarka mala na starosti obvod Svinná, Jastrabie a Bobot. Neskôr začali pracovať v Trenčíne. V našich novinách si prečítajú najmä to, čo je nového v končinách, ktoré im boli voľakedy blízke. Dnes pracuje Benca bok po boku svojej manželky ako asistent, no veľmi ho trápi klesajúci počet detí. „V Súči sa za mesiac narodilo toľko detí, ako má teraz manželka vo svojom obvode za dva roky,“ upresnil. Popri sústavnej práci s deťmi sa manželia venujú aj svojmu koníčku, ktorým je chovateľstvo. Popri dvoch pudlíkoch majú doma aj desať sliepok, z ktorých je podľa Bencu päť dôchodkýň. „Nikdy sme nezjedli svoju sliepku ani zajaca. Je nám to ľúto, u nás zomierajú sliepky na starobu,“ tvrdí s úsmevom.
Popri obyčajných sliepkach sa u nich na dvore objavia aj liliputky, miniatúrne pestrofarebne vyfarbené sliepky. „Žena si túto záľubu priniesla z domu, ako malá pásavala husi,“ uviedol Benca, pričom si spomenul na milú príhodu. „Raz priniesla domov dve malinké húsatká. Kúpali sa nám v paneláku vo vani a brávala ich so sebou aj na službu do nemocnice, kde ich nechala napásť.“ Keď boli však húsky už veľké, darovali ich ľuďom na dedinu. Niečo podobné sa opakovalo aj s kuriatkami, ktoré mali takisto v paneláku. „Keď vyrástli a dali sme ich známym, nevedeli chodiť po tráve, lebo boli naučené chodiť po koberci.“
Už sme boli na odchode, keď nám Miroslav Benca povedal ešte jedno zaujímavé využitie našich novín. „Jeden čas sme bývali v byte presne oproti manželkinej babke. Tá ani za svet nechcela mať telefón, tak sme mali dohodnuté znamenie. Ak boli v okne Trenčianske noviny, tak niečo potrebovala,“ dodal.
Ak chcete od nás aj vy dostať päťsto korún, stačí, ak budete mať doma aktuálne číslo Trenčianskych novín a možno navštívime aj vás.