Keď prišiel v marci 2002 na svoju prvú ročnú misiu, trochu naivne si myslel, že jeho znalosti angličtiny sú na celkom dobrej úrovni. Prvé stretnutie s britským vojenským policajtom ho rýchlo vyviedlo z tohto omylu. Ale práve táto úvodná misia na ostrove mu navždy zostane v pamäti z iných, oveľa tragickejších príčin.
„Bola svojím spôsobom zakliata. Poznamenaná mnohými tragickými nehodami. Vyšetroval som ich a nebol to veru veľmi príjemný pohľad. Najskôr sa v argentínskom sektore, ktorý má vôbec najhoršie prírodné podmienky a je v hornatom teréne, zrútilo do vyše stometrovej priepasti patrolovacie auto. Dvaja argentínski vojaci boli na mieste mŕtvi, tretí bol ťažko ranený. Zložité už bolo dostať sa k nim, na dno rokliny. Potom sa stala v hlavnom meste Nikózii nepríjemná dopravná nehoda, pri ktorej sa vážne zranilo niekoľko argentínskych vojakov. Časť z nich zostalo zakliesnených vo vraku vozidla a bolo ich potrebné doslova vystrihnúť z auta,“ spomína nadrotmajster Fraňo.
Vyšetroval tragédie
Podľa neho na tom, že práve argentínski vojaci majú najviac nehôd v rámci celej misie UNFICYP, sa okrem ťažkého terénu podieľa aj temperamentný spôsob jazdy, ktorý im je vlastný. V tomto ohľade sú podobní miestnym obyvateľom, ktorí navyše nie veľmi rešpektujú dopravné predpisy.
„Aj preto našim vojakom po príchode do misie pripomíname, aby si okrem jazdy po ľavej strane vozovky, čo je pozostatkom britskej koloniálnej minulosti, dávali na ceste dobrý pozor. Aj vtedy, keď idú po hlavnej, aby predpokladali, že im z bočnej cesty môže niekto bez akéhokoľvek upozornenia skrížiť cestu. Vyšetroval som niekoľko nehôd, keď vojak OSN išiel po hlavnej ceste a z bočnej do neho narazil miestny občan. Ani zelené svetlo semafora na križovatke niekedy neznamená, že máte voľnú cestu. Presvedčili sa o tom ďalší vojaci mierových síl a výsledkom bolo našťastie iba rozbité vozidlo a ľahšie zranenia,“ hovorí 29 -ročný trenčiansky rodák, ktorý pred nástupom do vojenskej polície ako vojak základnej služby slúžil vo vajnorskom prieskumnom prápore. Pri týchto nehodách sa stretávajú vojenskí policajti mierových síl OSN s ďalším problémom. Miestni vodiči zväčša nie sú poistení a snažia sa vyšetrovanie dopravnej nehody naťahovať, kým im nepríde poisťovací agent na počkanie urobiť poistku...
V čase svojej druhej misie na ostrove Fraňo okrem dopravných nehôd vyšetroval aj mimoriadnu udalosť. O to nepríjemnejšiu, že sa týkala nášho vojaka Miroslava Hrušku, ktorý zahynul po vystúpení z vrtuľníka. Tragédia sa stala aj počas jeho poslednej misie na Cypre, keď koncom januára tohto roku začala neďaleko pozorovacieho postavenia slovenských vojakov v nárazníkovej zóne horieť pri neodbornej manipulácii cisterna. Zahynulo malé dieťa a muž po prevoze do nemocnice.
Slovensko-maďarské palacinky
Práve činnosť v nárazníkovej zóne slovenského sektora a v priestore zodpovednosti od Larnaky až po polostrov Karpos sa stala v poslednom polroku pôsobenia nadrotmajstra Fraňa v misii pre neho hlavnou. Dostal dôveru nadriadených. Bol vedúcim odlúčeného pracoviska vojenskej polície OSN. Jeho podriadeným bol maďarský vojenský policajt. Každé ráno si spoločne ujasnili úlohy a odišli na patrolu. Kontrolovali pohyb v nárazníkovej zóne. Vozidlá UNFICYP-u i miestnych obyvateľov, ktorí majú pozemky v tejto oblasti. Neohlásene navštevovali aj jednotlivé pozície a oba tábory slovenských a maďarských vojakov. Zaujímala ich technická spôsobilosť vozidiel, ich vybavenie a doklady. Práve takéto neočakávané návštevy naučili veľmi rýchlo aj vojakov, ktorí len prišli na misiu, aby mali vozidlo, doklady i svoju uniformu vždy v poriadku. Veď na ostrove reprezentovali nielen seba, ale aj naše ozbrojené sily a Slovensko. Na bielej Toyote, ktorú mali k dispozícii, najazdil nadrotmajster Fraňo pri tejto činnosti päťtisíc kilometrov mesačne.
Práve tieto mesiace znamenali pre Marcela okrem iného aj zlepšenie jeho kuchárskych schopností. „V tomto smere som bol úplným začiatočníkom. Veľa som sa podučil od svojho maďarského kolegu, ktorý bol predsa len zdatnejší. Prvé dni som neustále telefonoval a mailoval manželke domov do Trenčína, aby poslala recepty a poradila, ako postupovať pri príprave jedál. Začínali sme palacinkami a vôbec jedlami, ktoré netreba dlho variť. Vracali sme sa po celodennej patrole na našu policajnú stanicu až po sedemnástej hodine a nemali sme v úmysle stráviť ďalšie hodiny pri sporáku. Z misie som sa teda vrátil ako platnejší pomocník do domácej kuchyne. Rýchle a jednoduchšie jedlá už zvládnem,“ chváli sa Marcel, ktorý v Moravskej Třebovej absolvoval Odbornú školu vojenskej polície.
Ale tri roky v mierovej misii UNFICYP mu dali predovšetkým veľa životných a pracovných skúseností. Pôsobil na pracoviskách spoločne s britskými, argentínskymi a maďarskými vojenskými policajtmi. Spoločne riešili každodenné úlohy. Pri tejto práci spoznali svoje národné špecifiká a naučili sa ich navzájom rešpektovať. Mnohí britskí vojaci prichádzali na Cyprus po pobyte v Iraku a ochotne oboznamovali svojich kolegov zo Slovenska, Maďarska i Argentíny so skúsenosťami z tejto misie.
Modré prilby na ostrove
Je to vlastne jedno z najdlhších, nepretržite trvajúcich pôsobení mierových síl vo svete. Veď začalo na základe prijatia rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN zo 4. marca 1964. Po prevrate (s podporou gréckej junty), ktorý zvrhol legálnu vládu a prezidenta arcibiskupa Makariosa a následnej invázii tureckých vojsk na ostrov (obsadili 37 percent územia) je ostrov od roku 1974 rozdelený na dve časti: Cyperskú republiku, ktorá sa stala spoločne so Slovenskom členom Európskej únie v apríli 2003 a medzinárodne neuznanú tzv. Severocyperskú tureckú republiku. Nikózia je v súčasnosti jediným rozdeleným hlavným mestom na európskom kontinente. Slovenskí vojaci pôsobia na treťom najväčšom ostrove v Stredozemnom mori od 18. júna 2001. Velenie nášho kontingentu sa nachádza v tábore generála M. R. Štefánika vo Famaguste. Jeho súčasťou je aj maďarská vojenská jednotka a chorvátski pozorovatelia.
