A z toho dôvodu obdivujem aj šach. A ešte preto, že je pri ňom ticho a neviem ho hrať. Ktorýsi slávny šachista povedal, že šach je mŕtvy, lebo sa už popísali tisíce múdrych hrubých kníh na tému šachovej hry. Všetky tie indické, sicílske, francúzske a iné národné obrany sú už prešpekulované v desiatkach zväzkov. Ale šach aj tak prekvapil. V sedemdesiatych rokoch sa konal v Južnej Amerike šachový turnaj. Organizátori prisľúbili zaujímavú účasť a zaujímavé prekvapenie. To sa naozaj konalo. Tesne pred začiatkom turnaja otvoril hlavný organizátor obálku a hráčom oznámil malú zmenu pravidiel. Kone a strelci si vymenia miesta. Kone budú stáť pri kráľovi a kráľovnej a strelci pri vežiach. Hráči ozeleneli. Tisíce hodín štúdia šachovej taktiky a stratégie boli zrazu nanič. Možno bola zmena postavenia figúr podraz, ale rozhodne došlo k oživeniu. Meniť pravidlá hry pred zápasom alebo dokonca počas neho je nemorálne. Ale veď každý z vás s tým má skúsenosti. Napríklad taká kupónová (skôr krupónová) privatizácia. Medové motúzy ťahané popod naše nosy nemali konca – kraja. Stačí si kúpiť kupónovú knižku, k nej tisíckorunovú známku, zaregistrovať sa a potom už len počítať milióny. A ešte aj dostanete guličkové pero za tri koruny. Rôzne „tiežinvestičné“ spoločnosti ihneď vytušili, že najmä starší ľudia sa v systéme nebudú vedieť orientovať a že dokonca nemajú ani tú potrebnú tisícku. A tak sa vyrojili so stolíkmi do obchodov, kaviarní a do ulíc, kde radili a radili. Dokonca za vás zaplatili kupónovú známku s tým, že si ju odpočítajú z prvého výnosu. „Jenže chybička se vloudila.“ Povestný výrok: „Všetko bude inak a lepšie“ kupónovú privatizáciu prakticky zrušil. Do toho sa zamontovali rôzne fondy ako Zlatý, Garantovaný a Bohvie ešte aký. Slonie nohy (stojíme na pevných nohách!) viseli po celej rodnej hrude. A zrazu začali občanom chodiť rôzne výzvy, pokuty a vyhrážania od fondov, že tú známku si musia dodatočne zaplatiť. Odporúčam fondom, aby si uplatnili náhradu škody u vtedajšej vlády SR, lebo tá zmenila pravidlá hry uprostred rozohratej partie, o čom občan nemohol mať ani potuchy. Len mi akosi nejde do hlavy, že ľudia, ktorí sa nechali podviesť v kupónovej privatizácii, si dobrovoľne „natĺkli čumák“ druhýkrát. Investovali svoje peniaze do investičných fondov typu Horizont a BMG. Ako keby im raz po hube nestačilo. Teraz demonštrujú pred úradom vlády a žiadajú od nás ostatných, aby sme sa im formou vládneho odškodnenia zložili na ich hlúposť, lepšie povedané lakomosť. Prvák na Obchodnej akadémii vie, že 40 percent výnosu je úplná nemožnosť. Žijem v predstave, že títo ľudia by v prípade, že by tých 40 percent naozaj dostali, vyšli do ulíc a demonštrovali za to, aby sa s nimi, ktorí „neinvestovali“, podelili o svoj zisk. Veď, keď sa chcú deliť o stratu... Ak viete deliť dve čísla, porovnajte si celkovú vybratú čiastku s počtom investujúcich a vyjde vám, že priemerný vklad bol takmer 200-tisíc korún. Nevkladali teda žiadni chudáci. Asi by bolo vhodné usporiadať demonštráciu všetkých občanov, (samozrejme pred úradom vlády), ktorí nevyhrali v Športke. Veď ako k tomu my športkári prídeme, že riskujeme, vkladáme peniaze a nič z toho? Nech sa nám tí, čo netipujú pekne poskladajú na finančné straty!
A na záver ešte na chvíľu k šachovnici. Po skončení turistickej túry sme v jednej stredoslovenskej dedinke zašli do čistej miestnej krčmičky na pivo. Hrali tam dámu. Druhú najpopulárnejšiu hru, ktorá sa na šachovnici hrá. Upútali nás najmä figúrky. Tmavými figúrkami boli poldecácky rumu, bielymi boli borovičky. Kto prišiel o figúrku, musel ju vypiť. Dámy boli decáky. Už v polovici partie prichádzalo k nečakaným strategickým zvratom prameniacim adekvátne od postihnutia hráčov. Koniec partie sme nevyčkali, lebo nám šiel linkový autobus, ale som presvedčený, že musel každému hráčovi otvoriť úplne nové hráčske obzory. Duševne labilnejším povahám odporúčam preto klasické drevené figúrky.