aka rôznorodým koníčkom má v Trenčíne mnoho známych. Dvadsiateho siedmeho júna oslávi narodeniny. V poradí už osemdesiate. „Čo mne v živote nešlo? Mne šlo všecko, ale pak jsem to nemohl delat, lebo mi to něco prekazilo,“ odpovedá. Čestmír Harníček.
Rodák z Rokytnice u Přerova vyštudoval Vysokú školu technickú a Vojenskú technickú akadémiu v Brne. Do Trenčína prišiel v roku 1954 ako konštruktér. Neskôr sa stal vedúcim odboru špeciálnej techniky. V Trenčíne založil horolezecký klub, v roku 1962 bol spoluzakladateľom fotoskupiny Méta, neskôr založil oddiel vodného motorizmu TJ Ostrov. Navštevuje klub neprofesionálnych výtvarníkov pri Trenčianskom osvetovom stredisku.
Okom fotografa
Fotograf, horolezec, vodák, umelecký rezbár... V akom poradí ste menili záujmy?
Vždy to nejako nadväzovalo a vždy tam boli nejaké súvislosti. Všetko začalo v rodnom Přerove. Z tamojšej fabriky na optické prístroje som dostal fotoaparát Milonu. Začal som fotografovať. V Brne na vysokej škole som sa ďalej vzdelával v tejto oblasti. Tam som začal i liezť. Prihlásil som sa do horolezeckého oddielu, kde sa i fotografovalo. Prišiel som do Trenčína, oženil som sa a na jednej rodinnej dovolenke ma upútali motorové člny. No a rezbárstvo ma chytilo v Afrike. Asi pred piatimi rokmi som robil hvezdárske ďalekohľady, ale dostal som šedý zákal, takže som to musel nechať.
Stále však pôsobíte vo fotostredisku.
Učím fotografovať pokročilých z hľadiska názoru na fotografie a výtvarnej fotky.
Sledujete trendy v tejto oblasti?
Fotograf potrebuje sledovať techniku i výtvarnú tvorbu. Musí vedieť, čo chce na zábere mať. Vždy ma zaujímala živá fotografia. Snažil som sa robiť fotografie, ktoré mali nejaký obsah a hlbšie myšlienky. Taká sa musí tvoriť, nedá sa nafotiť bežne.
Kam ste chodili hľadať inšpiráciu?
S Antonínom Štubňom sme chodili po dedinách – Melčice, Kostolná... Tam boli veci, čo nás zaujímali. Alebo na dovolenkách. Na každom rodinnom výlete som hľadal záber, ktorý bude mať výtvarnú hodnotu, ktorý bude výnimočný, ktorý si bežní ľudia nevšimnú a pritom musí na niekoho nejako pôsobiť. To sú moje fotografie. Nie je to bežná reportáž.
A čo ženy?
Pre výtvarnú prácu musí byť na žene nejaký výnimočný efekt. Buď oblečenie, alebo zaujímavé línie, ktoré sú málo videné, alebo také, ktoré môžem dopracovať, aby výraz nadobudol určitú hodnotu. Žena musí byť pre mňa fotogenická. Fotografujú sa ženy, ktoré sú krásne, ale nie sú fotogenické. Taká snímka nikomu nič nehovorí.
Takže obdivujete prácu Jana Saudka.
Áno. Saudkovi vôbec nezáleží na kráse, ale na tom, aký vytvorí obraz so ženou, ktorá musí byť niečím abnormálne zaujímavá. Zasadí ju do takého prostredia, že je z toho skutočne výtvarný obraz, ktorý je možno napoly vyfotografovaný a domaľovaný, ale nádherný a pôsobivý.
Na prahu smrti
Do Trenčína ste prišli ako člen reprezentačného družstva v horolezectve. Založili ste v roku 1954 horolezecký oddiel a boli jeho prvým predsedom. Máte ešte prehľad o jeho činnosti?
Veľmi ma teší, že klub i dnes výborne funguje a dosahuje vynikajúce výsledky. V súčasnosti je jeho už piatym predsedom Jaro Dutka a dobre si rozumieme.
V roku 1952 ste pod lavínou takmer prišli o život, spomínate si na to?
Bolo to vo Velickej doline neďaleko Sliezkeho domu. V Tatrách som bol s horolezeckým oddielom z Brna. Počasie nebolo dobré, ale chceli sme si na konci týždňa spraviť túru na lyžiach. Zrazu sa strhla lavína, pod ktorou som ostal ja a kamarátka Vlasta. Tretieho Zdenka Dyčku lavína nezachytila a hneď volal pomoc.
Pamätáte si z toho niečo?
Počul som, ako sa cezo mňa stále valí sneh. Ako keď zďaleka ide vlak. Potom to prestalo.
Našli vás až na druhý deň.
Horská služba nás hľadala do jedenástej večer. Na druhý deň sa niektorí vrátili. Mňa napichol lavínovou sondou jeden zo záchranárov – Fero Mrázik. Bol som v bezvedomí meter a pol pod snehom. Už si nepamätám, či našli Vlastu predo mnou, alebo po mne, bola však mŕtva. Mala plné ústa snehu, zadusila sa.
Ako je možné, že ste vydržali pod lavínou 22 hodín?
To bola otázka i pre lekárov. Môžem len povedať, že keď ma vytiahli, bol som na prahu smrti. Krv som mal bielu, snáď to bola obrana organizmu proti zmrznutiu. Druhá vec bola oblečenie. V päťdesiatych rokoch nebolo horolezecké oblečenie. Niekto nám dal staršiu vyradenú plachtu z nákladného auta. Dohovorili sme sa s krajčírom, aby nám z nej ušil vetrovky. Dýchaním a teplom od tela sa mi vytvoril akýsi priestor, v ktorom som prežil. Pomohlo mi aj to, že som bol nefajčiar.
Srdcom pretekára
Veľkú zásluhu máte i na propagácii vodných športov. V Trenčíne ste založili telovýchovnú jednotu Ostrov, v ktorej sa stretávali záujemcovia o rychlostný vodný motorizmus.
Mali sme osem rýchlostných člnov, na ktorých sme dosahovali pekné výsledky na pretekoch doma i v zahraničí. Žiaľ, klesajú počty členov, predovšetkým tých mladých. Dnes majú veľa iných záujmov, internet, počítačové hry.
A sotva si niekto môže dovoliť pretekársky čln. Vy ste si člny stavali sami. Podľa akého modelu?
Skúsenosti som získaval na služobných cestách vo vtedajšom ZSSR, v Leningrade a NDR. Podľa nich som potom staval i vylepšoval moje člny. Nemci to zase kopírovali späť. Takže člny, na ktorých som jazdil, mali skutočne už vtedy vynikajúcu úroveň. Používal som Wartburg motory z vyradených áut, ktoré som upravil na vyššie výkony. Celkovo som skonštruoval devätnásť člnov. Na nich ste sa stali šesťkrát majstrom Československa. Na rozlúčku ste ako 62-ročný v Šali na Váhu porazili oveľa mladších konkurentov. Aký je váš rýchlostný rekord?
V kategórii R-1000, člnov s motorom do 1000 kubických centimetrov mám československý rýchlostný rekord s motorom Wartburg – 130 kilometrov za hodinu.
Africká múza
Do Líbye vás vyslala jedna martinská firma ako vedúceho konštruktéra. Práve tu sa zrodila vaša ďalšia vášeň – vyrezávanie sôch do dreva.
Bývali sme na Sahare v kempe. V ňom sa niektorí bavili vyrezávaním sošiek. Chytilo to i mňa. Začal som vyrezávať do palmového dreva, vždy keď bola nejaká príležitosť, prišli za mnou kamaráti, aby som im niečo vyrobil. Odvtedy vyrezávam, je to už takmer 20 rokov.
Čo s toľkými soškami robíte?
Niektoré rozdám, iné predám a tie, čo majú umeleckú hodnotu, dávam do artpredajne. Práve ste ma zastihli v prípravách na výstavu. V septembri budem vystavovať sošky spolu s Júliusom Činčárom, ktorý bude mať výstavu obrazov.
Aké vzory u vás prevládajú?
Väčšinou robím siluety žien. Od tohto motívu som síce niekoľkokrát utiekol, ale stále sa k nemu vraciam. Myslím si, že u tých žien sa dá vymýšľať stále niečo nové. Nikdy nemám pocit, že nič nevymyslím. Výtvarné dielo nesmie predstavovať realitu, ktorá ma nebaví.
Životom človeka
V čo veríte?
Keď som išiel do Afriky, musel som napísať, že som kresťan. Medzi Arabov nemôže prísť niekto neveriaci. Ja verím v schopnosti človeka. Čo si urobí a čo si vytvorí. Samozrejme, že existuje nejaké šťastie, ktoré nám pomáha.
Na aký šport by ste sa nikdy nedali nahovoriť?
Na adrenalínové lyžovanie. Je len otázka času, kedy lyžiar narazí na skaly. Podľa mňa je to sebevražda.
Prezraďte nám recept na dlhovekosť.
Môj názor je, že len prácou a aktivitou sa telesné bunky obnovujú a je predpoklad, že činorodý človek sa dožije dlhšie.
