é. „Až keď im zostanú z rúk iba pahýle, pochopia,“ dodal.
Na vyhodenie auta do vzduchu stačia dve kilá trhaviny
Funkcia pyrotechnik patrí pod odbor poriadkovej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne. V každom kraji sú podľa Jána Ochodnického dvaja pyrotechnici, ktorí riešia všetky nálezy týkajúce sa vojnovej aj povojnovej munície či výbuchov nástražných výbušných systémov. „Robíme previerky pri priemyselných haváriách ako bola v Novákoch a spolu s pomocnými pyrotechnikmi a psovodmi vybavujeme tak anonymné oznámenia bômb, ako aj bezpečnostné prehliadky pri návštevách zahraničných delegácií,“ vysvetlil. Pomáhajú aj pri objasňovan trestných činov. Pomocou detektorov kovov vyhľadávajú nábojnice a pri domových prehliadkach zabezpečujú stopy, výbušniny či muníciu.
Keďže sa objavujú stále nové druhy munície, musí sa pyrotechnik podľa Ochodnického neustále vzdelávať. Po základnom päťmesačnom kurze absolvuje týždenné školenie a každý rok je preskúšaný. „Nachádza sa množstvo maďarskej, nemeckej, ruskej či americkej vojnovej munície a musíme ovládať jej zloženie, aby sme v prípade nálezu vedeli, čo si môžeme dovoliť,“ zdôraznil. Vojenskí pyrotechnici to majú vraj jednoduchšie, pretože policajní pracujú v civilnom priestore. „Ak je výbušnina vo vojenskom priestore, môžu ju na mieste zničiť.“ Policajný pyrotechnik musí však vyhodnotiť situáciu a zistiť, či sa výbušnina objavená pri búracích prácach alebo v lese dá premiestniť alebo sa musí zničiť na mieste. „Dôležité je, aký je to typ, v akom je stave. Bezpečnostné opatrenia sa určujú podľa veľkosti výbušniny,“ vysvetlil. Niekedy sa však výbušniny prenášajú veľmi ťažko, najmä keď majú viac ako dvesto kíl. „Na jar sme mali leteckú bombu blízko štátnej hranice. Rodinné domy boli vzdušnou čiarou tristo metrov, zlý zarastený prístup,“ spomína pyrotechnik. Po dvoch dňoch sa im podarilo premiestniť bombu so 120 kilami trhaviny do bezpečného priestoru. „Vždy je tam veľké riziko, hoci je už šesťdesiat rokov po vojne,“ pripomína pyrotechnik. Po výbuchu zostane po takejto bombe kráter s priemerom osem metrov. Pre ilustráciu sa bežne na vyhodenie auta do vzduchu používajú podľa Ochodnického maximálne iba dve kilá trhaviny.
„Ešte sa podarí objaviť munícia aj z prvej svetovej vojny. Bomby sú veľmi stabilné. Môžu byť sto rokov vo vode a vybuchnú,“ zdôraznil. Veľa ľudí si myslí, že zhrdzavený a deravý granát, ktorí nájdu na poli, už nevybuchne. Podľa odborníka je to však omyl. „Po šesťdesiatich rokoch sa našli v kanáli Váhu granáty, ktoré boli ako nové.“
Nechytať sa vojnovej munície
Vojnová munícia sa v našom kraji nachádza na poliach a v lese pomerne často, pretože tam podľa Ochodnického stála fronta. „Nálezy sú na celom hrebeni Karpát, od Moravského Lieskového cez Kykulu až po Valaskú Belú.“
Nebezpečenstvo starých granátov či mín je obrovské, a tak chodia pyrotechnici robiť prednášky po školách. Pyrotechnici deťom vysvetlia, aby sa nájdenej munície nechytali a nemanipulovali s ňou. Pred štyrmi rokmi dvaja chlapci v Hôrke nad Váhom našli na dvore rozbušku z granátu. „Tyčinku dlhú šesť centimetrov, v ktorej bolo iba jeden a pol gramu trhaviny, dali do zveráku, kde vybuchla,“ spomína pyrotechnik na nešťastie, pri ktorom prišiel o život jeden z chlapcov. Pyrotechnikom sa stáva, že im síce človek nahlási muníciu, ktorú našiel v lese, no v snahe pomôcť, ju znesie dolu do dediny. Nálezy vojnovej munície často hlásia hľadači s detektormi kovov. „Zisťujú si v archívoch miesta bojov, kadiaľ išiel front a zbierajú známky či pracky z opaskov,“ uviedol.
Najväčšou raritou, ku ktorej boli trenčianski pyrotechnici vraj privolaní, bola nemecká nášľapná protipechotná mína uložená na streche domu, za hradou. „Majiteľ domu začal rozoberať stechu a našiel tam mínu aj s naskrutkovaným zapaľovačom,“ upresnil. Stará munícia je často ukrytá na strechách, no zvlášť pri granátoch sa podľa Ochodnického stáva, že praskne zaisťovacia páska a granát sa tak začne odisťovať. Na Dubnicku vraj starý granát našli cez prázdniny deti, ktoré mali ale šťastie. „Začali ho tĺcť kladivom, pokrivili ho a potom odistili, pričom nedošlo už k výbuchu,“ spomína pyrotechnik, podľa ktorého by granát pred zdeformovaním určite vybuchol.
Bomby ako z filmu nikto nevyrába
Pyrotechnici majú síce k dispozícii pyrotechnické obleky, no tie sú odolné iba do určitého množstva trhaviny a do určitej vzdialenosti. Ťažký oblek stojí 1,4 milióna a má životnosť iba desať rokov, pričom pred 56 kilami semtexu pyrotechnika neochráni podľa Ochodnického nič. „Detonačná rýchlosť trhaviny je až osemtisíc metrov za sekundu, pričom výbuchová teplota je tritisíc stupňov,“ zdôraznil.
Ak si niekto nájde ráno pod autom škatuľu, zavolá hneď pyrotechnikov. „Keď nevieme, čo v tom je, prvý ide na prieskum pes,“ vysvetlil. Ak pes označí predmet ako výbušninu, vychádza sa pri uzatváraní priestora z veľkosti balíka a z miesta, kde je uložený. Bomby podľa pyrotechnika však ani z ďaleka nie sú ako vo filmoch. „Žiaden veľký displej, ktorý ukazuje, koľko máme času.“ V dnešnej dobe sa podľa neho využíva integrovaný elektrický obvod, ktorý je ale dôkladne zabalený. „Musíme použiť roentgen, aby sme videli, z čoho sa bomba skladá. Môže byť časová, ale my nevieme, ako dlho tam už leží,“ upresnil. Mylné je aj známe filmové prestrihovanie červených a zelených drôtikov nožnicami. „Na drôt sa umiestni malá rozbuška, zájde sa do bezpečia a až vtedy sa odpálením preruší.“
Enormné množstvo výbuchov bolo v rokoch 2000 a 2001. Časté boli pri nich úrazy. Dnes je ich už menej,“ tvrdí pyrotechnik. V súčasnosti robí pyrotechnikom prácu internet. Dajú sa na ňom totiž nájsť recepty na výrobu bômb. „Štrnásťročné deti doma vyrábajú rôzne zmesi a sú z toho úrazy, výbuchy a požiare,“ zdôraznil.
Práca namiesto adrenalínových športov
Pyrotechnik odchádza z domu v noci, ráno, vždy keď ho zavolajú, pričom sa môže pomýliť iba raz. „Človek sa vždy bojí. Keď viem, že i malé množstvo výbušniny prerazí pancier, mám rešpekt,“ vraví Ochodnický, ktorý kvôli svojej práci už nepotrebuje adrenalínové športy. „Pri munícii z vojny nikto nevie, prečo po vystrelení nevybuchla. Počas rokov ju mohlo nájsť množstvo ľudí, ktorí s ňou mohli manipulovať,“ vysvetlil. Podobný prípad mali v Selci. „Po tom, čo sme zneškodnili bombu, nám obyvatelia prezradili, že o bombe vedeli pätnásť rokov.“ Jeden ju vraj našiel na poli a odkotúľal do jarku. Ďalší kosil v jarku, tak ju dal inam, pričom mohla kedykoľvek podľa pyrotechnika vybuchnúť. Všetka munícia sa zneškodňuje, no tá, čo má zberateľskú hodnotu sa očistí a zaradí do početnej zbierky, ktorej časť zdobí aj kanceláriu Jána Ochodnického. Je tam nespočetné množstvo nábojov, granátov, pričom nechýba protitanková strela či protinášľapné míny. Najväčšou vzácnosťou, ktorú vraj nemá žiadna zbierka na Slovensku, je ale granát z prvej svetovej vojny.
