pred rokmi sa dostala do spolku ikonopiscov. „Ikony sú pre mňa niečo nové a krásne,“ tvrdí autorka, ktorá mala vždy blízky vzťah k reštaurovaniu a k starým spôsobom maľby. Ikony sa nemaľujú, ale píšu a autorka v tej chvíli prežíva niečo zvláštne. „Manžel mi vraví, že je to akoby som niekam odišla,“ vysvetlila. Keď tvorí obrazy s podobizňami svätých, buď sa modlí, alebo myslí na niekoho, komu chce pomôcť. „Túto svoju energiu vpisujem do ikon,“ doplnila. I keď ikony súvisia s náboženstvom, očaria vraj tak veriacich ako aj neveriacich. „Nemusia sa ľuďom páčiť všetky, no každý si nájde tú svoju,“ tvrdí.
Okrem obrazov Aleny Teicherovej sa v priestoroch múzea nachádzajú aj staré ikony zo zbierok múzea. Podľa kunsthistorika Vlastimila Hábla pochádzajú najstaršie známe ikony zo šiesteho storočia, pričom na Slovensku máme najcennejšie podobizne svätých z 15. a 16. storočia. „Náš súbor je veľmi malý, a preto bol nevystavovateľný,“ vysvetlil Hábl. Okrem novodobých diel tu však môžu návštevníci po prvýkrát obdivovať desať pôvodných starých diel, medzi ktorými je napríklad aj prenosný oltárik, ktorí používali pocestní na modlenie sa mimo svojho mesta alebo v častiach, kde vyznávali iné náboženstvo.
Ikony pochádzajú podľa kunshistorika z východného Slovenska a sú vetvou postbyzantského maliarstva. Sú vraj spojené s osídľovaním tejto časti a súvisia s náboženskými a ľudovými tradíciami. „Ikony sú mystické, tajomné a posvätné obrazy,“ vysvetlil Hábl. Vyjadrujú podľa neho, že svet je iba obalom, za ktorým je vyšší zmysel. Počas tvorby vedie ikonopisec duchovný dialóg so svätcom, ktorého zobrazuje, pričom pri tvorbe platia prísne obsahové aj technické pravidlá. „Na zdôraznenie transcendentálnosti slúži zlaté alebo strieborné pozadie,“ upresnil. Ikonopisectvo je podľa jeho slov prepojenie písma do viditeľnej podoby, ide o zobrazenie ducha, o modlitbu.