Práca v rádiu bola cielená alebo náhodná?
Bola som prváčkou na vysokej škole, keď som išla navštíviť kamaráta na internáte Mladosť. Zbadala som plagáty, že bude konkurz do TLIS, čo bolo internátne rádio. Ako sme si tam kecali na izbe, tak sme zároveň počúvali to internátne rádio a popíjali pivko. Viackrát vtedy kamarát povedal: „toto počúvaj“ a dal hlasnejšie. Išiel koncert na želanie, kde si okrem pesničiek ľudia želali už aj vyrobené relácie. Išla som sa hneď pozrieť do priestorov, odkiaľ vysielali. Za veľkými červenými čalúnenými dverami boli všetci povyzúvaní a pobehovali bosí po kobercoch. Nastavovali pásy a na ušiach mali poriadne staré slúchadlá. Mne sa to veľmi páčilo.
Chcela si hneď robiť s mikrofónom?
Nad konkurzom, premýšľala a napokon som si povedala, že zo srandy pôjdem. Veľmi veselé na tom bolo, že na konkurze sme vypisovali nejaké papiere. Vedľa mňa sedela Andrea Vadkertiová v bielych elasťákoch a tričku. To som si ale uvedomila až po čase. Hlásila som sa za literárneho redaktora, čo bol človek, ktorý sedel za mikrofónom a vedel vytvoriť program o literatúre. Zo začiatku som sa ale za mikrofón hanbila ísť. Rozprávala som vtedy veľmi vysokým hlasom. Keď som počula svoju nahrávku, myslela som, že ma porazí. Povedala som si, že si už nikdy nesadnem za mikrofón.
Ale sadla si si...
Áno. Stala sa taká vec: v TLIS sa zvykol vysielať vianočný koncert na želanie, čo bolo dvadsaťštyri hodín denne sedem dní v týždni. Mala som službu a po mne prišiel kolega, ktorý mal veľa povinností do školy a nestíhal. Poprosil ma, aby som zaňho zobrala službu. Bol to fešák, tak som to vzala. Po týchto ôsmich hodinách moderovania prišli za mnou nejakí ľudia a povedali mi: „Milá moja, ty si sa vyhovorila“. Čo v praxi znamenalo, že som sa naučila sama seba počúvať, pracovať s hlasom, ktorý som si položila nižšie. V tom rádiu som potom strávila asi päť - šesť rokov.
Potom prišla ďalšia ponuka...
V TLIS bolo veľmi veľa šikovných technikov, ktorí sa rozliezli do súčasných médií. Stretávala som sa aj s Bebem, ktorý robil v ten istý deň ako ja. Raz za mnou prišiel a povedal, že sa bude robiť nejaké rádio, kde im chýbajú ženy. Potrebovali človeka, ktorý si vie muziku sám vyberať a vie rozprávať do mikrofónu. Najskôr som sa tomu bránila, rádio vysielalo asi mesiac, keď som sa náhodou zarozprávala s Vladom Talianom, čo je zhodou okolností dnes predseda rozhlasovej rady a on ma do štúdia vtedy zobral. Ako sme tam tak boli, tak chcel, aby som mu nahovorila nejaké jingle. Celé moje pôsobenie v tom rádiu teda začalo vlastne jinglami.
Okrem moderovania aj sama mixuješ...
Dostali sme vtedy nariadenie, že musíme vedieť aj mixovať. Bolo to kvôli zdynamizovaniu vysielania, pretože, ak mixuješ sám, tak je to najlepšie. Naučila som sa teda základné veci a robila som sama. Mne sa to páčilo. Keď už som prešla neskôr do iného rádia, tam už sa to bralo nejako automaticky, že mixujem.
Rádio si ale načas „zabalila“ a odišla do reklamnej agentúry. Prečo?
Asi po asi štyroch rokoch som sa rozhodla, že chcem robiť niečo úplne, úplne iné. Povedala som si, nech je to fakt hocičo, ale úplne iné. Keď som dávala výpoveď, bolo to moje rozhodnutie skoro zo dňa na deň v štýle „buď teraz alebo nikdy“. Nie že by som tú prácu nemala rada, ale nejako to tak na mňa prišlo. Potrebovala som zmenu.
Bavila ťa reklamná agentúra?
Každopádne áno.... Bola to úplne iná práca.
Do rádia si sa ale aj tak vrátila.
Oslovil ma Marcel Forgáč, vtedajší riaditeľ Rock FM rádia. Bolo to len pol roka po tom, čo som začala pracovať v agentúre. Vysvetľovala som mu, že teraz chcem robiť niečo iné, pretože je to nová skúsenosť. Som síce vyštudovaný ekonóm, ale nikdy som nemala ekonomickú prax. Marcel mi ale povedal, že budem vysielať len raz do týždňa večer, že to budem stíhať. Začala som robiť program Pohoda, ktorý robím dodnes. Vtedy to bolo trochu namáhavejšie, pretože som ráno odchádzala z domu a večer prichádzala, keď už všetci spali. Robila som to tak rok a pol. Dnes moderujem popri materskej.
Pohoda bol tvoj autorský formát?
Dostala som dve hodiny vysielania. Dohodli sme sa, že sa to bude volať Pohoda, s tým, že by sme radi podporovali festival s rovnakým názvom. Pred festivalom viac propagujeme podujatie a zvyšok roka je môj vlastný program. Nikto mi do toho nikdy nerozprával. Poznajú ma, že mám v sebe svoj vlastný hudobný filter.
Vypočuješ si niekedy aj konkurenciu?
Ja nepovažujem žiadne z rádií na Slovensku za konkurenciu. Rada ale počúvam rozprávky. Sledujem aj lokálne rádiá. Často jazdíme s rodinou po Slovensku a tak skúšam prelaďovať. Na Slovensku, ale aj v zahraničí. Občas sa na tom smejem..
Neprichádza občas štádium spred niekoľkých rokov, že toho máš dosť?
Nie. Práve naopak, teraz je to asi to pravé. Ľudia, s ktorými robím, sú veľmi fajn, Prostredie tiež. Sme tam všetci na rovnakej vlnovej dĺžke. Vymýšľame a tvoríme. Sú to asi také nejaké vlny. Mne sa teraz veľmi chce.
Kde sa vidíš v budúcnosti?
Zatiaľ na materskej dovolenke s mojím synom Hugom. To je pre mňa teraz prvoradé, pretože s dcérou Terezkou som nemohla byť tri roky na materskej. Mám to šťastie, že teraz sa mi to dá a nemusím sa ponáhľať do práce, ktorá si ma vyžaduje denno - denne naplno. V rádiu sa teraz cítim výborne.
Prečo sa stále rada vraciaš do Nového Mesta nad Váhom?
Pre zmrzlinu a jarmok. Novomestský jarmok je moja srdcová záležitosť. Ak tam raz za čas nejdeme, tak to mi chýba. Vždy sem vezmem rodinu a ukazujem im miesta, kadiaľ sme napríklad ešte nešli. To mám rada. Mrzí ma napríklad aj to, že som tento rok nemohla prísť na stretávku z gymnázia. Bohužiaľ, mi to nevyšlo. Bola to stretávka po pätnástich rokoch a fakt som tam chcela byť. Ak mám možnosť mojich spolužiakov aspoň takto pozdraviť, tak ich teda zdravím, pretože som ich všetkých chcela veľmi vidieť...