Jozef Majík z Chocholnej-Velčíc sa koňom venuje už štyridsať rokov. Jeho žrebci Bred a Frico mu pomáhajú nielen pri práci v horách, ale sa umiestňujú aj na prvých priečkach furmanských súťaží. „Pre víťazstvo je najdôležitejšie, aby furman poznal cestu,“ vysvetlil Majík. Furmani vedú kone pomocou univerzálnych povelov. „Všetci musia používať tie isté názvy ako hata, ťihy, hio či curik,“ upresnil. Podľa Patrika Jatyho z Bytče je naopak najdôležitejšie, aby kone furmana počúvali a mali dobrú rýchlosť. Mladík, ktorý sa súťažiam s ťažnými koňmi venuje tretí rok, trénuje so svojím žrebcom Cigánom a valachom Bandym aj mimo práce. I keď väčšina furmanov používa na súťaženie najmä temperamentnejšie žrebce, Viliam Hodulík z Chocholnej Velčíc nedá na svoje kobylky Julku a Hviezdničku dopustiť. „Valachovia sú menej temperamentní, no s kobylkami som porazil nejedného žrebca,“ tvrdí vyučený mäsiar, ktorý s koňmi pracuje už pätnásť rokov.
Tropické horúčavy sú náročné nielen pre ľudí, ale zmohli aj studenokrvné tátoše. Po každej súťaži ich museli majitelia vysušiť a z pristaveného hasičského auta aj napojiť. „Kôň znáša horúčavy podobne ako človek. Nesmie sa vtedy veľa kŕmiť, no musí sa napriek teplu udržiavať v kondícii,“ vysvetlil Hodulík, ktorý so svojimi belgikmi chodí opatrne von aj počas tepla.
Šikovní chladnokrvníci súťažili v štyroch tradičných disciplínach, ktorými boli slalom, ťahanie dreva, preskakovanie klady a ťahanie saní. Pri všetkých disciplínach sa kládol dôraz najmä na čas a pri slalome bola prvoradá ovládateľnosť koňa. Úlohou furmana bolo previesť čo najskôr svoj záprah pomedzi kužele tak, aby ani jeden nezhodili. Pre dosahovanie čo najlepších výsledkov majú furmani špeciálne prispôsobené vozíky s brzdami. Pri ťahaní dreva bola dôležitá presnosť a pri ťahaní saní s betónovou záťažou sa zas ukázali tí najlepší siláci. Na záver akcie mohli o najkrajšieho koňa z najkrajších rozhodnúť návštevníci súťaže.
