čka a ja druhák. Vždy som od teba odpisoval úlohy,“ vysvetlil s úsmevom Gustáv Švajdleník. Manželia Švajdleníkovci, ktorí 23. júla oslávili šesťdesiat rokov spoločného života a diamantovú svadbu, pochádzajú z Hornej Súče. Gustáv vyrastal v osade Vlčí Vrch a Johana v Závrskej.
Keď mal Gustáv osemnásť, začal za Johanou chodiť a asi po dvoch rokoch sa zobrali. Keďže Gustávovi zomrel otec, keď mal dvanásť rokov a mama mala zdravotné ťažkosti Johana pomáhala Gustávovi s výchovou mladšieho brata. Súdržnosť mladej rodiny preveril povolávací rozkaz na vojnu do Českých Budějovíc. V tom čase už ženatý Gustáv, ktorý bol zároveň šťastným otcom malej Anny, mal narukovať na pol roka. Odvelili ho až na tri roky. Johana zatiaľ čakala na Gustáva doma, starala sa o dcérku a o domácnosť. „Po návrate z vojny už aj brat vyrástol a doma sme samozrejme obaja bývať nemohli,“ spomína Gustáv. „Rozhodol som sa, že rodine postavím dom. Nejaké peniaze som mal ušetrené. V tom čase ale prišla mena peňazí a z ušetrených desať tisíc som dostal tristo korún,“ spomína Gustáv Švajdleník. Aby zarobil peniaze a našetril na dom, zamestnal sa Gustáv v Pozemných stavbách. Zotrval tu ďalších šesťnásť rokov. „Šetril som si peniaze, aby som mohol vôbec začať stavať,“ spomína zo smútkom v hlase. „Keď som mal zase nasporených desaťtisíc, pustili sme sa do stavby. Všetko, čo tu máme, som dokázal urobiť vlastnými rukami,“ vysvetlil Gustáv. Manželka Johana mu dala za pravdu. „Veľakrát prišiel manžel z roboty a až do noci pracoval ďalej na dome. Až sa susedia čudovali, čo toľko robíme,“ povedala Johana Švajdleníková so smiechom. Ani Johana ale nezaháľala a v čase, keď bol manžel v robote starala sa o domácnosť. „Tiež mi chystala maltu a tehly, pokiaľ som ja pracoval,“ zasmial sa Gustáv. Keď už bola stavba hotová a rodinka mala kde bývať, pribudol do domácnosti ďalší člen, dcérka Mária.
Gustáv Švajdleník sa počas života aktívne zúčastňoval diania v obci, keďže bol funkcionárom v miestnom národnom výbore. „Bol som predsedom občianskeho výboru a tak som sa snažil o rozvoj obce,“ vysvetlil Gustáv Švajdleník. V roku 1949 sa podieľal na stavbe miestneho kultúrneho domu.
Neskôr so stavbárčinou skončil a zamestnal sa v podniku TOS. Tu však utrpel úraz a hrozila mu amputácia nohy. Gustáv však bol bojovník a nohy sa vzdať nemienil. „Potreboval som pracovať a nemohol som si dovoliť zostať invalidom. Mal som doma ženu a deti a musel som sa o ne starať. V nemocnici stretol Ondreja Čapáka z Hornej Súče, ktorý tam robil dlhé roky ošetrovateľa. Ten sa zaviazal doktorovi, že mi nohu pomôže vyliečiť a nemusím si ju dať amputovať,“ vysvetlil Gustáv. „Bol to naozaj zázrak, ale noha manželovi nakoniec skutočne zostala,“ povedala manželka Johana. Po zlej skúsenosti z „tosky“ odišiel pracovať na letisko, kde pôsobil ako požiarnik z povolania. „Robili sme na štyri zmeny, každá trvala dvanásť hodín, takže som mal veľa voľného času a popri práci som mohol chodiť na brigády a pomáhať pri stavbách domov v obciach,“ spomína Gustáv. Do dôchodku nakoniec išiel ako požiarnik z povolania z Ozety. „Všetkému, čo sa týka požiarnej ochrany som sa naučil na vojne,“ vysvetlil Gustáv.
Na spoločné dovolenky spomínajú manželia s úsmevom. „Ja som si dovolenku nechával vždy na obdobie žatvy,“ vysvetlil Švajdleník. „Dovolenky sme teda trávili pri mláťačke v prachu. Každá dovolenka teda bola len pracovná, nikde v zahraničí sme nikdy neboli, dokonca ani na žiadnom liečení tu na Slovensku,“ spomínajú Švajdleníkovci.
Možno aj vďaka ťažkej spoločnej celoživotnej práci sa manželstvo Johany a Gustáva postupnými rokmi len a len zoceľovalo. Manželia si na žiadnu manželskú krízu nespomínajú. „Celý náš spoločný život sme prežili svorne a vždy sme si vzájomne pomáhali. Naše manželstvo môžeme označiť za šťastné a spokojné,“ zhodli sa na záver manželia Švajdleníkovci.
