Rozhlasový a televízny redaktor, riaditeľ, v súčasnosti šéfdramaturg jedného z rozhlasových okruhov. To všetko sú profesie, ktorým sa venoval a venuje Trenčan Tibor Hlista. Vo svete médií sa pohybuje už sedemnásť rokov. Rádio považuje za obrovský priestor vlastnej realizácie, televízii sa však ani dnes nebráni.
Rádio verzus televízia
„Kto raz skúsi rádio, už ho nepustí“ hovorí Tibor Hlista na margo svojich moderátorských skúseností v týchto dvoch elektronických svetoch. Podľa neho je rádio lepšie médium ako televízia. „Asi by som to nemal hovoriť, čo ak ma chce náhodou osloviť niekto v televízii“ smeje sa. Človek, podľa neho, v rádiu ukáže viac zo svojej samostatnosti. „V televízii je okolo výroby relácie veľmi veľa ľudí“ vysvetľuje. Spolupráca na výrobe v rozhlase je podľa neho bezprostrednejšia práve preto, lebo sa na nej často podieľajú dvaja až traja ľudia. „V televízii sa často stáva, že ti hovoria do toho, ako to máš robiť, a tým pádom potláčajú tvoje ja, ktoré chceš do moderovania dať,“ hovorí Tibor. Televízia má pre neho však tiež svoje čaro. „Keď robíš v televízii, tak ťa ľudia spoznávajú na ulici,“ usmieva sa
Anonymita verzus popularita, alebo: to je ten z Kolesa šťastia...
Aj to sa mu stávalo na ulici, keď moderoval kontaktnú reláciu v televízii. „Ľudia ma spoznávajú podľa výzoru predovšetkým z televízie, ale poznávajú ma aj podľa hlasu a to je naozaj príjemné,“ hovorí. Posledná relácia, ktorú moderoval „cez obraz“, bola televízna súťaž Kto je zradca. Oproti Kolesu šťastia tu pracoval so známymi osobnosťami kultúrneho života, a nie bežnými ľuďmi. „Takzvané celebrity majú často zaužívané „grify“. Nie je až tak veľa osobností, ktoré dokážu robiť zábavu improvizovaným spôsobom. Potom používajú ten istý vtip opakovane a začína to byť trápne. Naopak bežný človek je často pred kamerou vystresovaný a neprirodzený, potom relácia stráca na dynamike, “ porovnáva Tibor spoluprácu s ľuďmi „od fachu“ a tými ostatnými. „Bežní ľudia sú ale pre reláciu vďačnejší, pretože je to pre nich zážitok, že sú zrazu na obrazovke a vidia ich rodiny, priatelia a známi,“ dodáva.
Komercia verzus verejnoprávnosť
Tibor vo svojej profesijnej, najmä rozhlasovej kariére prešiel rôznymi fázami. „Boli to súkromné rádia, jedno, ktoré bolo v tom období predsa len uletené, druhé konzervatívnejšie. Až som napokon prišiel do Slovenského rozhlasu,“ vysvetľuje. Priestor, v ktorom sa dnes pohybuje je, ako sám hovorí, naozaj trochu konzervatívny, no určite nie okliešťujúci. „Zvukový archív, ktorý som v rozhlase prvýkrát videl je úžasný. Je tu viditeľne citeľné dedičstvo a minulosť. To inde nenájdem,“ hovorí.
Hovoriť verzus povedať
„Hlas nestačí na to, aby človeka očaril,“ hovorí skúsený rozhlasák Tibor Hlista. Podľa neho aj pekný hlas môže pôsobiť, respektíve znieť veľmi prázdno. „Sú hlasy, ktoré sú takzvané choré, a napriek tomu dokážeš takého človeka počúvať s otvorenou pusou,“ konštatuje. Zamatové, hlboké hlasy, nádherné na počúvanie nie sú meradlom rozhlasového úspechu. „Keď počujem Karola Machatu, tak ten hlas ma naozaj hladí,“ vysvetľuje. Podľa Tibora nie každý dokáže hovoriť tak, aby aj niečo povedal. „Je rozdiel hovoriť a naozaj povedať,“ dodáva.
Zrelosť a skúsenosť verzus neskúsenosť a dravosť
V dnešnej dobe veľmi veľa rozhoduje neskúsenosť a dravosť. V mediálnom svete je to akoby pravidlo. Slovensko podlieha tomuto trendu. „Kto však chce, ten sa uchytí,“ uvažuje diplomaticky Tibor na margo nedostatku ponúk vyzretejším moderátorom, či moderátorkám. „Nechcem pôsobiť ako starý dedo, ktorý lamentuje nad nedostatkom ponúk,“ smeje sa. „Nikdy som nebol ten, kto by sa režisérom a producentom pchal do zadku a otravoval ich.“ Ak dostal zaujímavú ponuku z televízie, tak ju zobral. Tibor Hlista bol jediným moderátorom na Slovensku, ktorý tri roky po sebe odmoderoval živý prenos odovzdávania ocenení televíznej obrazovky. „Televíziu som však vždy bral ako príjemné rozptýlenie popri rádiu, ktoré je pre mňa oveľa dôležitejšie.“ Ako však dodal, na mladom dravom a neskúsenom adeptovi na moderátora, sa nedostatok skúseností poväčšine vždy objaví. „Tu je ale otázne, či má daný adept charizmu. Sú totiž mnohí ľudia s charizmou, ktorí nemusia byť skúsení, no napriek tomu si diváka, či poslucháča okamžite získajú pre seba. Skrátka prehovorí a zapôsobí to. Je však mnoho takých, ktorí sú skúsení, zrelí a aj napriek tomu, keď sa postavia pred kameru, či mikrofón, na ľudí to nezapôsobí. To je to veľké tajomstvo, kedy sa človek stáva skutočnou mediálnou hviezdou a kedy ostáva len bežným pešiakom,“ hovorí. Trendom ale stále ostáva, že na obrazovke zaberá viac krása ako rozum. „Je to relatívne, pretože v takom Nemecku uvidíte v spravodajstve vyzretejších moderátorov, to však len vo verejnoprávnej televízii. Tie komerčné už majú bližšie k našim médiám,“ zamýšľa sa. Oprah Winfrey sa na Slovensku asi ešte nenarodila. Našťastie však máme podľa Tibora Hlistu, napríklad Milana Lasicu...
Bratislava verzus Trenčín
Písať o tom, ako v Trenčíne vyrastal a v Bratislave študoval, založil rodinu, začal pracovať, by v tejto chvíli pôsobilo mierne klišoidne. Keď Tibor Hlista povedal, že Trenčín je jedno z najkrajších miest na Slovensku, znelo to tak úprimne a milo. „Mám rád Trenčín pre jeho polohu, ktorá je medzi kopcami a zároveň svojim usporiadaním. Trenčín sa dá prejsť krížom – krážom celý pešo. Najlepšia na ňom je prístupnosť. Ak by som bol z Košíc, tak by som tam z Bratislavy asi tak často chodiť nemohol. V Trenčíne mám svoju mamu a priateľov, takže si to užívam, keď prídem,“ opisuje. V Trenčíne je podľa neho mnoho miest, ktoré mu dnes už doma v Bratislave chýbajú. Mnohým ľuďom vône evokujú spomienky. V Tiborovi Hlistovi evokuje spomienky zvuk. „Keď som bol malý, ponad náš dom lietali vetrone z trenčianskeho letiska. Jednomotorové lietadlo ťahalo vetroň, ktorý sa neskôr vysoko nad zemou nádherne vznášal, vtedy som tomu pilotovi závidel. Keď počujem tento zvuk, tak si spomeniem na Trenčín.“
