Boli dokonalí fešáci
Nosili priliehavé obleky, kravaty, vyžehlené košele. Starším Novomešťanom sa pri slove Rezonet určite vynárajú spomienky na mladosť. Tanečná skupina, v ktorej spevák Ivan Valo prvýkrát zažiaril. Táto skupina a obľúbené mládežnícke čajové popoludnia v šesťdesiatych rokoch v závodnom klube Vzduchotechniky boli neodmysliteľnými spojenými nádobami. Veľkú popularitu si kapela získala i vďaka množstvu odspievaných zdravotníckych, športových, či lesníckych plesov. Na tieto akcie chodilo aj päťsto chlapcov a dievčat zo širokého okolia a bolo veselo. Raz ma na pódiu skoro zrazil cyklista. Alebo sa tanečníci pobili, kapela hrala ďalej a ja som zbehol medzi nich upokojovať situáciu. Potom som už pieseň iba dospieval,“ s úsmevom dodáva .
„Naprataná“ dodávka i víťazstvá
Čajové popoludnia a plesy sa stali odrazovým mostíkom pre ďalšie spevácke aktivity mladého Ivana. Nasledovali koncerty, celoslovenské i celorepublikové súťaže, cestovanie po slovenských mestách. „ Išli sme hrať do Červeného Kameňa a pristavili si svoju malú dodávku. Najskôr sme naložili bubny, basu i ostatné nástroje a potom sme sa k nim do auta siedmi vtlačili. Policajti nás nechytili a tak sme mohli vystupovať,“ s humorom vysvetľuje pri predstave súčasných siedmich kamiónov vezúcich aparatúru na koncerty hviezd…
Pred víťazstvom Ivana Vala v krajskej súťaži Piesne priateľstva v Bratislave mali všetci postupujúci hlasovú skúšku v Trenčíne. Na otázku, kde sa rozvičoval, veselo organizátorke odpovedal: „Vo vlaku, čo ste ma nepočuli? Aké rozvičovanie, čo ja potrebujem aké la-la-la-la…“. Šéfom poroty bol vtedy slávny spevák Janko Blaho a víťazný diplom s jeho podpisom si spevák dodnes veľmi váži. Svojsky a ľúbezne zaspieval pieseň Čierne oči a Janko Blaho sa nestačil čudovať. Spieval aj na vojne a s kamarátmi vyhrali všetko, čo sa dalo. „Triumfovali sme aj na súťaži v Nitre, ktorú moderoval Michal Dočolomanský. Dokonca sme sa vtedy aj podobali. Postúpili sme do republikového finále súťaže v Karlových Varoch. Lenže kto by tam takú diaľku cestoval. A veľká váza z oloveného skla, ktorú som získal za víťazstvo v Nitre, v ten deň praskla. Asi z protestu nad mojou neúčasťou,“ rozmýšľa.
A prichádza Zlatá kamera!
Spevácka súťaž Československej televízie Zlatá kamera bola obdobou súčasnej šou Slovensko hľadá Superstar. Mala niekoľko ročníkov. Súťažilo sa v tanečných skladbách i ľudových piesňach. Dostať sa až do jej televízneho finále bolo priam zázrakom. „Do súťaže ma prihlásila sestra a v úzkom výbere nás bolo sedemsto! Tam nebolo človeka, ktorý by nevedel spievať. Nie ako teraz, keď si z toho mnohí robia srandu. Súťaž začína v regiónoch a ja som z Modry priamo postúpil do šestnásťčlenného semifinále a potom i do finále v Bratislave. Záverečné kolá Zlatej kamery sa odohrávali už pred kamerami,“ začína spomínať. Písal sa rok 1967 a Ivan Valo nechával za sebou veľké hviezdy. Petra Dvorského, Karola Konárika, Petra Hečku i Juraja Fábryho. Bol sám sebou, nikoho nekopíroval. Originálny spevák s originálnymi prejavom si získal celú porotu.
So slzami v očiach
V záverečnom šesťčlennom finále v priamom televíznom prenose súťažil Ivan Valo, rodák zo Bziniec pod Javorinou, s číslom päť. Spieval staré slovenské tango Dušana Pálku So slzami v očiach za sprievodu skupiny už nebohého Jaroslava Laifera, ktorý tango upravil do moderného šatu. Keď pieseň doznela, ozval sa potlesk a porota udelila za odspievaný slovenský evergreen dvadsaťjeden a pol boda. A úspech bol na svete. V celkovom poradí v obrovskej konkurencii stoviek spevákov obsadí napokon tretie miesto. Zvíťazil dnes známy spevák Miro Ličko, v poli porazených skončil však i Karol Konárik spolu s mladučkým šesťnásťročným Petrom Dvorským. Neuveriteľným faktom finálovej šestky bola i účasť ďalšieho Novomešťana, speváka Maroša Pačesa interpretujúceho hit Dej mi pár okovů…
S kulturistom na izbe
Finálová šestka z televíznej súťaže nemala žiadne hviezdne maniere. Do štúdia televízie pomáhali nosiť aj reflektory. Medzi súťažiacimi boli priateľské vzťahy. Spevák, s ktorým býval týždeň na izbe v Bratislave, bol práve Lekársku fakultu končiaci študent Lorant Divald. Patril zároveň k najlepším kulturistom na Slovensku. „Ja som mal vtedy šesťdesiatpäť kilogramov a ukazoval som mu, ako ma poriadne vyzerať kulturista,“ smeje sa pri spomienkach Ivan Valo. „Dostal som horúčku a Lorant mi išiel do mesta kúpiť citróny. Prišiel za šesť hodín. Ak mieniš takto liečiť pacientov, no tak to sa majú skutočne na čo tešiť…“, žartoval vtedy Ivan. Cesty finalistov sa profesionálne rozišli. Z Ivana sa stal šikovný elektrikár, ďalší Novomešťan Maroš Pačes učil a neskôr jazdil s kamiónom. Načas sa zatúlal až do Bagdadu a napokon definitívne zakotvil v Banskej Bystrici. Lekára Loranta Divalda bolo vidno v televízii počas výpravy pod africkým Kilimandžárom. Konárik, Dvorský, Hečko i mnohí ďalší sa upísali speváckej kariére.
Chcela ho i Nová scéna
Veľký televízny úspech zmobilizoval i vtedajšieho umeleckého šéfa spevohry na Novej scéne v Bratislave Kramosila. Koncom šestdesiatych rokov uviedol na Novej scéne najlepšie muzikály My Fair Lady, Hello, Dolly!, West Side Story a talentovaný Ivan by sa mu bol hodil! Kramosil ho priviedol ku bielemu klavíru a Ivan začal pred ním spievať hlasiskom ako mal Zvarík. To sa mu očividne nepáčilo. „Ajajaj, chlapče, spievaj tak, ako ti zobák narástol,“ vytkol Ivanovi Kramosil. Tak mu zaspieval zopár piesní a napriek tomu, že nemal žiadne hudobné vzdelanie, presvedčil režiséra za dvadsať minút o svojich výnimočných kvalitách a konkurz bez problémov urobil. Napokon z profesionálnej kariéry speváka nebolo nič. „Pred rozhodujúcim krokom som vždy cúvol. Mal som rád pokojný život a doma dobrú manželku. A keďže som nevedel ani poriadne behať, nechcelo sa mi na Novej scéne naháňať sa za baletkami. Vtedy som mal dvadsaťšesť rokov,“ so smiechom dodáva.
„Bože, hento sú tí z televízie…“
Speváci Ivan Valo a Maroš Pačes sa stali zo dňa na deň populárnymi. Po súťaži sa vracali z Bratislavy domov vlakom a priamo na novomestskej stanici ich vítali Rómky ukazujúce na nich prstami: „Bože, hento sú tí z televízie!“ Ivan Valo sa smeje a rozpráva svoje ďalšie zážitky. „Vtedy sme pochopili, že keď sme boli v televízii, tak sa staneme slávnymi. A ešte ten honorár. Bol parádny. To som si naozaj veľmi pomohol! Dostal som stošesťdesiat korún!“ Valo s príslovečným humorom dodáva, že má doma aj sedem albumov. „Akurát neboli nikde zverejnené. Sú to všetko albumy s fotkami z dovoleniek. A najlepšie sú tie z Talianska,“ vtipkuje. „Bola úplne iná doba a naspievať platňu sa podarilo iba málokomu. Nie ako teraz. Ale možno to bolo lepšie. Nerád by som sa totiž videl v nejakom koši, kde ma predávajú vo výpredaji za dvadsať korún,“ nezaprie ani na chvíľu svoj povestný humor.
Elvis Presley spieval na novomestskej „priemyslovke“
Povestný vtipkár Ivan Valo „úradoval“ aj na svojom pracovisku. „Profesorka angličtiny končila kurz cudzieho jazyka a to bola ideálna príležitosť niečo na účastníkov pripraviť. Pedagógovia školy, ktorí absolvovali tento kurz, dostali za odmenu v rozhlase zahraný šláger Elvisa Presleyho Love me tender. A mali si ho s ním v anglickom origináli zaspievať. Bolo to hrané z reproduktoru a všetci museli s Elvisom Preslym zároveň nôtiť. Samozrejme, spieval som to do rozhlasu naživo ja a oni to nepostrehli. Keď som videl z priehľadnej kabínky , že jeden zo študentov sa ulieva, prestal som spievať a hovorím - Janko, ty prečo nespievaš? Nechceli uveriť, čo sme na nich vymysleli…! “ a ukazuje mi diplom, ktorý od kurzistov za tento nápad dostal. A aj Elvis by sa bol čudoval, ako ho Ivan Valo úžasne stvárnil.
Ivan Valo je nasiaknutý optimizmom. Drží sa svojho životného kréda. „Aj to najťažšie bremeno s trochou humoru sa ľahšie nesie“. A má pravdu.
