ľné.
Predstaviť si ju pri oraní pôdy alebo dojení dobytka by bolo zrejme komické. Bola to však súčasť života, na ktorú spomína s láskou, ale i humorom. Novinársku kariéru rozbiehala v Trenčianskych novinách. Predchádzalo jej však recitovanie v detstve na pohreboch, čo ju naučilo postaviť sa pred ľudí, aj keď to bolo pre dieťa psychicky náročné. Dnes ju pozná celé Slovensko ako usmievavú moderátorku z niekoľkých televíznych formátov, ale aj z rozhlasového éteru.
Detstvo prežité na kopaniciach
Ľudia na svoje detstvo vo väčšine prípadoch spomínajú v tom najpozitívnejšom slova zmysle. Ne je tomu inak ani v prípade moderátorky Jarky Hargašovej. „Vyrastala som doslova na samote u starých rodičov. Okolo nás bolo asi desať domov a poznala som len zopár ľudí,“ spomína moderátorka. Na kopaniciach prežívala detské obdobie v tradičnom dedinskom prostredí. Tvrdí o sebe, že bola veľmi vystrašené dieťa, pretože nebola zvyknutá na ľudí. Zlom nastal až s nástupom do školy. „Celú prvú triedu som preplakala, pretože som sa ľudí naozaj bála,“ spomína na obdobie, kedy sa dokonca nafixovala na triednu učiteľku. „Keď sme mali voľnú hodinu, musela si ma dokonca zobrať domov, aby som neplakala,“ hovorí dnes už s úsmevom. Do školského prostredia sa ale integrovala veľmi dobre, pretože triedna učiteľka ju v druhom ročníku už definovala ako „ukecané“ dieťa. Obdobie strávené na kopaničiarskej samote však vôbec neľutuje. „Bolo to nádherné v tom, že sme vyrastali na čerstvom vzduchu v absolútnej spojitosti s prírodou. Ťažko si dnes niekto môže predstaviť, že som ráno mala čerstvé kozie mlieko, babička robila domáci chlieb a syr,“ spomína. Moderátorkine deti tak majú výhodu oproti ostatným, pretože dedinský štýl života im nie je cudzí. „Moji rodičia si gazdovstvo ponechali, takže pre moje dcéry nie je nezvyčajné tráviť v tomto prostredí voľný čas. Malá Vaneska vôbec nie je prekvapená z kravy alebo koňa. Dokonca ju dedko vozieva na traktore,“ usmieva sa. Pre bratislavské deti nie je zrejme nič krajšie ako prázdniny „na samote pri lese“.
Dospievanie s Nepelom a Keaganom
Jarmila Hargašová je jednou z troch sestier. Každý muž má akosi v podvedomí vysnívané, že bude mať syna. Moderátorkin otec sa volá Jaroslav, takže je logické, že sa v najstaršej dcére bezpochyby videl. „S otcom som pravidelne sledovala všetky športové prenosy a tým som mu trochu suplovala chalana,“ hovorí. Otec je teda pravdepodobne ten, vďaka ktorému sa Jarka športu začala venovať časom aj profesijne. „Okrem iného som vyrastala v partiách skôr s chlapcami ako dievčatami,“ hovorí. Vzťah k športu sa prejavil už na základnej škole, keď Jarka venovala svoju pozornosť skôr športovcom ako spevákom a hercom. „Iné dievčatá si lepili plagáty muzikantov, ja futbalistov, hokejistov a atlétov.“ Jarmila Hargašová s malou nostalgiou spomína aj na to, že v tom období vychádzali dva obrázkové športové časopisy. „Do našej dediny prichádzali tak tri kusy, tak som vždy čakávala pri stánku, aby sa mi jeden z nich ušiel. Čítala som to od začiatku až do konca aj s tirážou,“ smeje sa. Rovnako s úsmevom spomína na to, keď ako šesťročná platonicky zbožňovala Ondreja Nepelu, neskôr Kevina Keagana. „To som ale netušila, že by mi v skutočnosti mohol siahať tak po lakeť,“ smeje sa.
Vysnívaná novinárčina
„O ničom inom som nesnívala tak ako o novinárčine,“ priznáva moderátorka. Dokonca mala úzko vyšpecifikované, že sa naozaj bude venovať v rámci žurnalistiky športu. „Z novín som si napríklad vystrihovala titulky, ktoré boli veľmi vydarené.“ Dokonca do Trenčianskych novín už vo veľmi mladom veku posielala správičky o udalostiach v dedine. „Vždy som si kontrolovala, či mi niečo v texte opravili. Ak nič neopravili, mala som pocit, že som dobrá,“ spomína so smiechom. Neskôr sa dostala do Bratislavy na žurnalistiku a to už sa začala profilovať. Vďaka letnej praxi sa opäť vrátila do Trenčianskych novín už ako študentka žurnalistiky. „Vďaka týmto novinám som mala počas dvoch letných mesiacov uverejnené kvantum článkov a bola som nadšená z toho, že aj v regionálnych novinách môžu byť kvalitní novinári. Boli sme tam výborná partia ľudí. Dokonca som bola skalopevne presvedčená, že sa do „trenčianiek“ naozaj raz vrátim a budem tam robiť!“
Pracovné zaradenie DJ
„Začala som pracovať v rozhlase, kde vtedy fungovalo rádio Elán venované mladej generácii. Tu sa začala objavovať západná muzika a to bolo pre nás niečo úžasné. Zároveň to bola pre mňa škola, pretože to bolo jedno z mála vysielaní, ktoré išlo naživo“. Tak sa začala kariéra rozhlasovej moderátorky a prvé výkriky slávy na Slovensku, ak sa u nás o sláve hovoriť dá. Jarmila Hargašová sa stala jedným z hlasov Rock FM rádia, ktoré v období svojho vzniku zažívalo skutočný vzostup u nás, ale aj v susedných Čechách. „Na tie začiatky nikdy nezabudnem, pretože aj po revolúcii tu bolo inej muziky naozaj minimum. Spolupracovali sme v rámci rádia vtedy s Angličanmi, ktorí nám poslali prvých šesťnásť CD -čiek. Pozerali sme sa na ne ako na zázrak a odpočuté som to mala naozaj všetko odpredu dozadu a späť“. Rovnako zaujímavé bolo pre Jarku vyberať muziku do éteru pre poslucháčov, čo sa v minulosti robilo manuálne, nie pomocou playlistov. „Dokonca som mala pracovné zaradenie DJ, čo ma na jednej strane trochu hnevalo, ale na druhej strane si uvedomujem, že to bolo asi tvorivejšie. Rádiá vtedy neboli také uniformné. Keď si vyberal hudbu Viršík, tak to pochopiteľne vyzeralo inak, ako keď som mala vysielanie ja.“ Tak začala rozhlasová revolúcia na Slovensku, pretože ľudia prvýkrát volali do rádia a mali z toho zážitok. „Vysielanie na stredných vlnách bolo však zrušené, pretože sme valcovali aj český trh, a to sa ich vláde nepozdávalo.“ Vďaka začiatkom v Rock FM rádiu Jarmilu Hargašovú aj jej hlas spoznávajú dodnes ľudia aj na Morave.
Tajomný rozhlas
Známa moderátorka dnes priznáva, že práca v rozhlase je pre ňu srdcovou záležitosťou. „Pamätám si na prvé obdobie v rádiu, keď sme sa nemohli ukazovať ako tváre,“ spomína. Tajomno hlasu malo fungovať ako úžasná moc na udržiavanie poslucháčov. „Keď som sa prvýkrát postavila na scénu v dome kultúry v Banskej Bystrici v rámci jednej akcie, zrazu to tam zahučalo, niekto niečo povedal a všetci sa začali smiať. Netušila som, čo sa tam stalo. Nakoniec som sa dozvedela, že jedna pani povedala: toto že je tá Hargašová? Veď tá v rádiu inak vyzerá.“. Ľudia si ju vraj dokonca predstavovali ako malú silnú blondínku v okuliaroch. K rozhlasu sa po rokoch vrátila, keď pracovala na relácii Nočné lampy v čisto zvukovej podobe. „Z hosťa nedostanete toľko pred televíznou kamerou, ako v intímnom prostredí rozhlasového štúdia, kde sú ľudia oveľa otvorenejší. Dodnes si myslím, že na rozhovory o živote a podobné talkšou je rozhlas oveľa lepší ako práve televízia,“ vysvetľuje. Rádio má podľa nej úžasné čaro.
Vek na verejnoprávnosť
„Pred časom som si povedala, že mám istý vek na to, aby som prešla zo súkromného média do verejnoprávneho, pretože si myslím, že verejnoprávne médiá by tu nemali byť na to, aby podliezali vkusu publika,“ hovorí moderátorka hlavného spravodajstva verejnoprávnej televízie, podľa ktorej sa veľké percento médií, aj printových, stáva bulvárom, pretože ich do toho tlačí ekonomika.
„Slovenský trh je veľmi maličký a tak nás tu bulvár valcuje,“ domnieva sa. Podľa nej je tu ale percento ľudí, ktorí nemajú záujem o mediálne braky a práve pre nich je tu verejnoprávna televízia a rozhlas. „Aj keď si myslím, že v danej chvíli možno naše verejnoprávne médiá nefungujú presne tak, ako by si divák predstavoval. Verím však, že sú tu ľudia, ktorí nemajú záujem len o reality šou a násilie s rekordným množstvom pretečenej krvi za minútu“
Život bez mediálneho adrenalínu
Obrazovka nie je určite na celý život a cíti to aj Jarmila Hargašová. „Otázka, či si dokážem svoj život predstaviť bez mediálneho adrenalínu je dobrá, pretože sa ma mnohí pýtajú na život bez kamery a ten si predstaviť pochopiteľne viem. Nepotrebujem k životu, aby som čakala na záujem ľudí na ulici, alebo ukazovanie na mňa prstom. To nepovažujem za najpríjemnejšiu stránku mojej práce. Adrenalín však je niečo, čo človeka láka. Myslím si, že by som sa vedela nájsť aj v iných oblastiach. Muselo by to však byť niečo, čo ma naozaj osloví. Išla by som do toho úplne naplno.“ Týmto moderátorka potvrdila možno aj známe „Nikdy nehovor nikdy“ a mladícka túžba vrátiť sa písať do novín regiónu, v ktorom vyrastala by sa mohla stať realitou. Možno raz v Trenčianskych novinách...