Prepíname programy ostošesť alebo až ostosedem, ktoré by sme za normálnych okolností nikdy neprepínali, lebo by sa nám to nechcelo. Na stolíku sú „zdravé” mastné lupienky, tak dojemne známe z televíznej reklamy, prípadne poriadne slané očká. No fajn. Na druhý deň zistíme v kalendári, že sme objednaní na termín vo „fitnesku”, aby sme sa zbavili kíl krvopotne nadobudnutých pri televíznom prijímači. Aby sme náhodou nemuseli vôbec vstávať, tak sme si zakúpili aspoň dva mobily a ešte aj domácu základňu pevnej linky, ktorej pevnú časť máme v chodbe tesne za dverami alebo na chladničke a prenosnú časť pre istotu priamo v obývačke pri televízore. Veď čo keby niekto volal? To by bola katastrofa vstať od lupienkov! Tak dojemne prepálených! Prvé diaľkové ovládanie som videl v seriáli „Chalupáři”. Mali tam staručký čierno – biely televízor Tesla a na zmeták, (po našom „portviš”), priviazaný ešte kúsok palice, ktorou priamo z dvojpostele prepínali programy. Vtedy boli dva. Tie programy…Neskôr nastúpil iný fenomén. Ak sa niekto v práci pochválil, že si kúpil nový televízor, neomylne nasledovala otázka „farebný?” Keď už farba ako–tak zovšednela, otázka sa zmenila. „A s diaľkovým ovládaním?” Kto nemal „telkáč“ s diaľkovým, bol na spoločenskom rebríčku „aušus”. Doba sa ani veľmi nezmenila. Kto ešte nemá plastové okná, je zákonite menejcenný. Keď som o plastových oknách hovoril našim priateľom z cudziny, zvláštne sa pousmiali. Vyhadzujú ich. Dávajú drevené. Možno, že sa za pár rokov dožijem pohŕdavej, ba až zosmiešňujúcej otázky: „Ty máš ešte stále plastové okná? No teda!” Ale poďme naspäť k diaľkovým ovládaniam, čiže Dé Ó. V priemernej rodine sú vraj štyri. (zdroj informácie – denná tlač). Ak uvážime, že v niektorých rodinách nemajú žiadne alebo majú jedno, zákonite vychádza, že niekde ich je osem alebo desať, lebo informáciu štatistikov treba udržať pri živote a tým aj štatistikov v ústave. A to už je poriadny guláš. A k tomu ešte mobily. Aj mne sa už viackrát stalo, že som sa pri sledovaní televízie pokúšal telefonovať z televízneho ovládača a naopak - mobilom som márne prepínal televízne programy. Nechápem, prečo sa šikmookí inžinieri z cisárstva vychádzajúceho slnka nezamerajú konečne na riešenie tohto problému. Treba vyvinúť diaľkové ovládanie na ovládanie ostatných diaľkových ovládaní. A bude po probléme. Aha, aké jednoduché. Okrem toho treba vyvinúť, ako hovoríme, my, erudovaní odborníci „skonštruovať“, aj skutočne potrebné typy diaľkového ovládania. Napríklad prídete domov a svokra začne rečniť. A vy vyberiete z vrecka diaľkové ovládanie s nápisom Made in Korea, stlačíte tlačítko Sound off a bude ticho. Nádhera. No nie? Ak si firma Sony myslí, že vymyslela diaľkové ovládanie, tak žije v hlbokom omyle. Diaľkové ovládanie vymyslela moja babka. Mala cirokovú metlu, ktorou nás občas, (vo výchove to nezabralo), mlátila, ale nemusela nás mať na dosah lebo metla dočiahla. Klasický prípad mechanického diaľkového ovládania zlotrilých vnukov odmietajúcich obedovať špenátovú „vechťovicu“.
Mám sen. Chcem byť prvým majiteľom diaľkového ovládania, ktorým sa bude dať vypnúť ľudská hlúposť.
