štát.
Na reguláciu používa armádu a soľné bane, aby si aj prípadná opozícia vyhodila z kopýtka. Správny diktátor má okolo hrtanu rôzne železné, bronzové a iné kovové kríže. Aby bolo jasné, k čomu sa hlási. Niektorí preferujú hviezdy najrôznejších veľkostí. Inou formou je monarchia. Plesnivý monarcha posedáva, či skôr polihuje znudene na tróne. V ľavej ruke jablko, v pravej žezlo. Aby sa neunudil na smrť, občas sa spýta: „Našli mý rádcové princeznu Krasomilu? Našli? Nenašli! Našli? Nenašli!“ A tak dokola, aby monarchia neskapala od nudy. Ďalšou v poradí je parlamentná demokracia. Pozostáva z rôznych komôr, výborov a skupín. Demokraciu poskytuje najmä svojim zriaďovateľom, lebo tí nemusia chodiť do roboty a nič sa nedeje. Naviac môžu šoférovať nacenganí. Je to na niečo dobré. Ak parlament o ničom nehlasuje, občan sa podvedome cíti bezpečnejšie. Na škole ma presvedčili, že najkryštalickejšou formou demokracie je diktatúra proletariátu. Ako môže byť diktatúra najdemokratickejšou formou riadenia štátu, mi trochu ušlo a za túto neznalosť sa úprimne hanbím a občas sa kvôli tomu v noci studeno potím. Zo všetkých foriem spravovania štátu ma najviac fascinuje konštitučná monarchia. Monarcha si monarchuje a parlament zasadá. Celú situáciu pre istotu klincuje sto rokov stará ústava. Mojím snom bolo žiť v konštitučnej monarchii. Napríklad v takom Anglicku. Teda prepáčte - v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska. Typická konštitučná monarchia. Sekundárna Beta je na všetkých bankovkách, čo šetrí poslancom Dolnej snemovne obidva mozgové závity pri probléme, koho na obeživo zobraziť. (Neviem si predstaviť katastrofu, keď Beta zabudne v noci dýchať.) Naši poslanci v súbehu so správou NBS musia „krvopotne“ lúštiť Cyrilo–Metodské tajničky kombinované Hlinkami a Štefánikmi, zatiaľ čo britský kolegovia len zdvihnú paprču za portrét obstarožnej Bety. Konštitučná monarchia má aj iné výhody. Vopred je jasné, kto je najprachatejší občan krajiny. Je predsa na každej bankovke! Aj u nás by sa z bankoviek mali na občanov rehúňať najprachatejší občania. Každý podľa „zásluh“.
Z „dvacky“ by sa mohol rehúňať napríklad Poór. (Nedáme ho predsa na mincu, čo sme trochári?) Päťdesiatka by mohla mať korene v Trenčianskych Tepliciach a stovku by mohol zdobiť Jožo Marhuľa, vulgo Majský, s flintou a podobizňou nie celkom na bielo zastreleného tigra. Rezeš sa musí uspokojiť s päťstovkou. Fruni a spol. by skončili na tisícke.
Uznajte, tí kopali inú ligu! Na päťtisícku je viac kandidátov, ide len o to, čo sa práve prevalí. Ďalším znakom konštitučnej monarchie je skutočnosť, že všetko ovláda prapodivnými pákami jedna rodina. Aj v tomto prípade som doma. Všetko ovláda jedna veľká rodina. Nemajú nič spoločné s identickou DNA ale hrabivosť je totožná aj bez biochemických testov. (Náš veľký vzor - Rusi, nazvali komunitu okolo Borisa Jeľcina príťažlivo „semja“, čiže rodina.) Na budúci rok ma do hrdého Albiónu nedostane nik ani párom volov. Konštitučnú monarchiu mám na Slovensku všade, kde sa obzriem. Tak načo cestovať?