Ani po troch rokov svoje rozhodnutie neľutujú a urobili by to bez váhania znovu. Silviu, rodenú Bratislavčanku priviedla na samotu láska ku koňom. „Kone milujem od malička a našla som si priateľa, ktorý ich mal rád tiež,“ spomína Silvia. „Najskôr som mala jedného koňa, potom dvoch a nakoniec som skončila v Bratislave s tromi, ktoré som však musela mať z pochopiteľných dôvodov u známeho,“ vysvetlila.
Chceli zostať blízko pri Bratislave
Časom sa mladý pár rozhodol, že kvôli ich záľube by bolo praktickejšie, keby sa presťahovali na vidiek. „Uvažovali sme o tom, že si nájdeme nejaké bývanie na samote, aby pri našom dome mohli byť aj kone bez toho, aby vadili nejakým susedom. Pôvodne sme však chceli, aby to bolo maximálne päťdesiat kilometrov od Bratislavy,“ povedala Silvia. Mladým zaľúbencom sa ale nedarilo nájsť vysnívaný domček pri hlavnom meste a tak postupne pripúšťali možnosť, že pôjdu aj ďalej.
Nakoniec sa náhodou ocitli až v Zabudišovej
Táto osada je od Bratislavy vzdialená viac ako sto kilometrov. „Pôvodne sme sa sem kvôli diaľke ani nechceli ísť pozrieť. Keď sme to však zbadali, tak sme vedeli, že je to presne to, čo hľadáme. Jediné, čo nebolo ideálne, bola vzdialenosť od Bratislavy. Vtedy rozhodol môj priateľ Vojto, ktorý povedal: „Tak to teda skúsme,“ spomína Silvia.
Nuda nehrozí, skôr času je málo
Vojto aj Silvia popreli mýtus o tom, že na dedine je nuda. „Skôr naopak, času je málo,“ zhodli sa obaja. „Ani predtým sme neboli typické mestské typy, ktoré by trávili svoj voľný čas v bratislavských baroch. To by sme tu asi ťažko boli,“ povedala so smiechom Silvia.
Rodičia boli pripravení
„Kone boli mojou vášňou odmalička, takže svojim spôsobom boli rodičia pripravení na to, že odídem z mesta. Aj keď s týmto asi nerátali,“ povedala Silvia. „Naši nemali tiež nič proti. Pokiaľ sa vieme o seba postarať, tak je všetko v poriadku,“ doplnil ju Vojto.
Priatelia sú u nás takmer každý víkend
Ani priatelia na mladú dvojicu nezanevreli. „Nie je snáď víkend, kedy by sme tu boli sami. Máme partiu zo strednej školy a takmer vždy nás príde niekto navštíviť. Páči sa im tu a myslíme si, že im je to aj trochu vzácne,“ povedala Silvia. „Dokonca máme aj priateľov, ktorí chcú bývať podobne. Tí však uvažujú zájsť až do takého extrému, že chcú žiť bez energií a čisto prírodným spôsobom života,“ povedala Silvia. Ďalej doplnila, že oni nepatria k takýmto extrémistom. „Máme auto, počítač aj keď je samozrejmé, že napríklad med, či tvaroh si kúpime radšej od suseda ako z obchodu.“ Predtým ako sme sem odišli, sme sa ale stretli aj s názorom, že do roka sa určite vrátime. Nestalo sa tak. Sme tu už tri roky,“ povedala so smiechom Silvia. Dodala, že nemá pocit, že by na vidieku žila inak ako v Bratislave.
S prácou ani so štúdiom problémy nemajú
Mohlo by sa zdať, že život na samote prináša množstvo komplikácií, ktoré súvisia so zamestnaním. „Ešte som sa s tým nestretla. Pracujem ako prekladateľka a tlmočníčka, pričom väčšinu pracovného času trávim na internete. A keď potrebujem ísť do Bratislavy tlmočiť, tak tam jednoducho idem,“ zdôraznila Silvia. Vojto ešte študuje a ako sám tvrdí, doteraz sa nestretol s problémom, že by mu život na lazoch nejako prekážal.
Deti nemusia vyrastať len v Bratislave
„Najmä v Bratislave majú niektorí ľudia pocit, že najvhodnejšie prostredie na výchovu detí je práve Bratislava. „My tento pocit nemáme a stále tvrdíme, že keby bolo zle, tak vždy sa dá odsťahovať. To však hovoríme skôr na ukľudnenie ostatných, pretože ja si naozaj nemyslím, že by s tým mal byť niekedy v budúcnosti problém,“ povedala Silvia. „Keď raz budú chcieť ísť niekam na diskotéku alebo byť dlhšie preč, tak buď pôjdeme pre ne, alebo sa to dá vždy nejakým rozumným spôsobom vyriešiť,“ zhodli sa manželia. Obaja totiž priznali, že bez auta je život na lazoch o dosť komplikovanejší.
Oživením kultúrneho života v osade bola ich svadba
V Zabudišovej síce chýba kultúrny dom, ale napriek tomu sa na fádnosť spoločenského života nemôže nikto sťažovať. „Momentálne tu žije viac mladých ľudí a preto nemáme pocit, že by sme žili nejako nekultúrne. Stretávame sa a je to fajn,“ povedal Vojto. Najextrémnejšou akciou bola ale Silviina a Vojtova svadba. „Bola to špeciálna akcia, ktorú sme usporiadali v auguste tohto roka. Vypratali sme stodolu a spravili sme z nej hodovaciu sálu. Pozvali sme takmer tristo ľudí a spravili netypickú slovenskú svadbu,“ povedala Silvia so smiechom. Netradičný bol i obrad, keďže sa konal pod holým nebom pri zabudišskej kaplnke. „Nemali sme ani typické svadobné oblečenie. Zvolili sme staroslovanské oblečenie a na svadbu sme išli na koňoch,“ vysvetlili manželia Potoční.
Miestni ich prijali
Aj keď Vojto a Silvia pochádzajú z Bratislavy, doteraz sa nestretli s odmietavým postojom domácich. „Je tu veľká súdržnosť a keď niekto potrebuje s niečím pomôcť, tak s tým nemá nikto žiadny problém,“ povedal Vojto.
Manželia neplánujú vidiek opustiť. „Keby sme sa mali opäť rozhodnúť, tak sem ideme s menšími obavami ako sme sem prišli pred tromi rokmi. Chceme mať tiež určite deti a veríme, že sa im tu bude páčiť. V opačnom prípade to budeme riešiť potom, keď tá situácia nastane,“ zhodli sa manželia. „A určite sa chceme venovať naďalej aj koňom,“ zdôraznila Silvia.
