VRBOVÉ. Počas tohto času hľadal nástroj, v ktorom by našiel zvuk lahodiaci jeho uchu. Dostal sa k tradičnému folklóru a už niekoľko rokov odhaľuje tajomstvo gájd.
Andrej folklór nikdy nepočúval, pôsobil v skupine Karpatské Chrbáty ako bubeník. Ani v mladosti sa k nemu výrazne nedostal. Poznal jedine dychovku či veľké ľudové súbory, no táto hudba ho neoslovovala. „V jeden deň som však dostal pískanie a šumenie v ušiach. Lekár usúdil, že by som sa mal s hudbou rozlúčiť,“ rozpráva Andrej. Takmer po roku sa však k hudbe dostal opäť. Ako to býva u hudobníkov zvykom, svoju rolu zohrala náhoda. „Brat si išiel kupovať do Detvy fujaru, len tak pre zábavu. Ja som si kúpil píšťalku a takú malú fujarku.“ Začal si hrávať jednoduché melódie. Rástla v ňom túžba poznať zvuk aj tých ostatných, no najmä nájsť ten najpríjemnejší zvuk. Rozhodol sa kúpiť si fujaru. „A tu sa to stalo. Keď som si ju kupoval, začul som gajdoša, ako hrá na gajdy. Dostal som z toho zimomriavky. Zamiloval som sa do nich.“
Všade sa gajdovalo
Postupne, ako sa Andrej dostával ku gajdám, zaujímal sa aj o ich históriu. „Dokonca som sa dozvedel, že som sa narodil v dome, kde boli kedysi gajdošské zábavy, takže možno je to aj v tom,“ zamýšľa sa. Čím bola stará hudba staršia, tým bola primitívnejšia. O to ťažšie sa na starých nástrojoch dali hrať nové melódie. „Aj preto tieto nástroje zanikli, lebo ich vytlačili nové. Ale je úžasné nájsť k tomu cestu späť. Hovorím si, že som stredoveký skladateľ, pretože vytváram hudbu pre tieto nástroje,“ rozpráva Andrej s úsmevom. To, že nie je len nadaným gajdistom, dokazuje aj tým, že štvoro gájd už aj sám vyrobil „Na slovenských gajdách je úžasné to, že vyzerajú naozaj ako koza. Na mieste, kde mala koza hlavu, je hlava. Do jednej nohy sa fúka a na druhej je huk. Slovenské gajdy sú najľudovejšie.“ Gajdošstvo bolo kedysi veľmi rozšírené. Svedčí o tom zachovaný historický záznam. „V Holíčskom kaštieli hralo Márii Terézii dvadsať gajdošov, ale nie je uvedené, či hrali spolu, alebo každý sám.“ Gajdy sa postupom času stávali nástrojom čoraz chudobnejších vrstiev. Ešte pred dvadsiatimi rokmi im na Slovensku hrozil takmer úplný zánik. Ľudia sa k nim však, našťastie, začali vracať.
České krídlo z obrazu Karla IV.
Gajdy nie sú všetko, čím sa Andrej zaoberá. V jeho zbierke je možné nájsť rôzne unikátne nástroje, medzi nimi známe i menej známe druhy. „Kamarát mi teraz vyrobil české krídlo. Na Slovensku tento nástroj nemá nikto. Zostrojil ho podľa obrazu Karola IV., ktorý je s ním vyobrazený,“ rozpráva, pričom vybrnkáva príjemnú melódiu. „Nemusím byť virtuóz, ale viem sa potešiť z tých zvukov,“ hovorí. Medzi najstaršie nástroje patrí bezdierková píšťalka.
K tým zaujímavejším patrí monochord, mrmlák, ale aj tradičné drevené bubny. „Tie bubny, to je čisté drevo, nijaký bubon takto neznie,“ rozpráva. Naposledy do jeho zbierky pribudol malý cimbal. Okrem toho má doma, samozrejme, desať gájd. Väčšinu z týchto nástrojov využíva aj vo svojej skupine Vrbovské vŕby, ktorá typickými piesňami v duchu sedliackej gotiky navodzuje atmosféru uplynulých storočí. „Ako keby som stále hľadal nejaký nástroj,“ vraví Andrej. „No keď som prišiel ku gajdám, ostal som pri nich. Myslím, že si to aj zaslúžia.“
