Rodáci možno ani netušia, že majú vo svojich radoch človeka, ktorý im prináša reportáže a živé zážitky z rôznych kútov Európy. Vedeli ste, že Santa Claus naozaj existuje? V rozprávkach? V tom prípade Martin Hílek jednu navštívil.
Cestovateľská nátura sa vo vás zrejme objavila už v mladšom veku.
- Áno, asi už keď som sa rozhodol, že pôjdem študovať tlmočníctvo. Vybral som si nemčinu a holandčinu. Tento odbor bol otvorený na Slovensku po prvýkrát. Bolo to pre mňa niečo exotické. Pôvodne som myslel, že sa holandčine budem naozaj venovať. Zrejme som neskôr pochopil, že náš trh ešte nie je pripravený pre tlmočníkov tohto druhu. Nebolo reálne, aby som sa týmto spôsobom živil. Inšpiráciu som ale získal vďaka sympatiám k Holandsku a Flámsku. Začal som však neskôr robiť sprievodcu pre jednu cestovnú kanceláriu.
Nie je práca v cestovnej kancelárii po čase príliš rutinná?
- Možno pre niekoho áno. Zažijete tam ale veľa nepredvídateľných situácií, ktoré vás nútia byť v strehu a nezískať pocit rutiny. Stalo sa mi, že sme napríklad k vôli búrke nevyplávali trajektom z ostrova. Mobilizácia štyridsiatich ľudí je celkom adrenalín, najmä ak sú situáciou znechutení, dokonca až rozzúrení. Je fakt, že som to vydržal robiť päť rokov.
Začali ste ale pôsobiť v rozhlase, to nemalo s cestovaním veľa spoločného.
- Budete sa čudovať, ale práve práca v cestovnej agentúre ma naučila zbaviť sa trémy. Rozprával som tam pred určitým počtom ľudí. Naštudoval som históriu pamiatok, ktorými som klientov sprevádzal. Niečo málo to predsa len spoločné trochu má. Neskôr prišla možnosť vyskúšať si prácu za mikrofónom. Ponuku som prijal a zistil, že je to príjemné a zaujímavé. Robím to už viac ako päť rokov.
Päť rokov ste boli aj v cestovke. Neláka vás zmena, napríklad televízia?
- Určite nie. V rozhlase možno ľudia poznajú moje meno, ale nepoznajú moju tvár. Môžem ísť pokojne v električke, sedieť v kaviarni. Anonymita mi absolútne vyhovuje. Asi nie som až taký veľký exhibicionista.
V rámci „rozhlasáckej“ práce pracujete na sérii reportáží z krajín Európskej únie. Ktorá vám prirástla najviac k srdcu?
- Ja mám rád Európu všeobecne. Jej históriu a kultúru. Obdivujem stredovekú architektúru. Gotiku, renesanciu a baroko. Toto všetko nájdem v Európe. Ak idem mimo tieto krajiny, tak mi tam architektúra naozaj chýba, aj keď napríklad v Ázii samozrejme nájdete iné zaujímavosti. Je fakt, že mám veľmi rád Grécko. Žijú tam pohodoví ľudia. Neexistujú v strese, a to sa mi páči.
Menia sa postupne názory ostatných Európanov na Slovensko a Slovákov?
- O Slovensku sa už rozpráva naozaj dosť. Ľudia tu začali viac cestovať, aj ich ekonomická situácia sa postupne zlepšuje a tak sa k nám prestávajú správať ako k chudákom. Ľudia sem bežne chodia lyžovať a majú to tu radi. Istý posun tu zrejme je už len z dôvodu, že nás vedia geograficky zaradiť a nespájajú si nás napríklad s Belehradom. V každom prípade ľudia z ostatných krajín nás už začali vnímať a poznávať.
S cestovaním sa mnohým z nás spájajú príjemné zážitky. Znie to ako klišé, ale určite máte nejaký, na ktorý spomínate mimoriadne rád...
- Pre mňa to bolo stretnutie so Santa Clausom na polárnom kruhu vo Fínsku. Išiel som tam s tým, že budem nahrávať s hercom, ktorý hrá Santa Clausa, odchádzal som však s presvedčením, že som sa stretol so skutočným Santa Clausom. Bol veľmi bezprostredný. Bol prirodzený a vôbec nepôsobil ako človek, ktorý sa len na niečo hrá. Dokonca keď som sa s manažérkou dedinky rozprával už mimo mikrofón, tak som sa jej spýtal, koľko takých Santov tu majú. Ona sa na mňa pozrela a vraví: „Koľko ste ich tu videli?“ Odpovedal som, že len jedného. Na to ona povedala: „Viete, toto je miesto, kde sa fantázia stáva realitou a realita fantáziou.“ Z polárneho kruhu som odchádzal s veľmi príjemným pocitom.
Spĺňa teda Santa tradičnú predstavu z rozprávok?
- Návrh, ako má vyzerať tento zázračný pán, nakreslil pre istú americkú nápojovú spoločnosť jeden Fín. Zhmotnil a do Ameriky exportoval predstavu o Joulupukinovi, čo je vlastne fínsky Santa. Svoju predstavu, kresbu predostrel svetoznámej firme, vďaka ktorej teraz všetci vieme, ako taký fínsky Santa vyzerá. Má veľkú bradu, brucho a pôsobí veľmi milo. Sedí si pri svojom obrovskom krbe. Detičky si môžu sadnúť na kolená a pošepkať mu svoje prianie. Ja som samozrejme sedel na stoličke vedľa neho. (smiech)
Čo by ste mu pošepli, ak by ste boli dieťa?
- Tak to je ťažká otázka. Určite by sa nejaké to prianie našlo. A hoci už nie som dieťa, radšej ho nevyslovím. Čo ak by sa mi ešte náhodou mohlo splniť? A vyslovené želania vraj nevychádzajú. Radšej nebudem riskovať.
Ako na vás zapôsobila dedinka Santa Clausa?
- Ja som tam bol v auguste, kedy tam bolo do dvadsať stupňov, takže zimu si len ťažko človek v tej chvíli vie predstaviť. Všade boli domčeky, figuríny Santa Clausa, jeho vlastná kancelária, múzeum Vianoc a dokonca pošta, kam chodia listy z celého sveta. Prevádzkuje ju fínska pošta, ktorá sem doručuje listy od detí. Dokonca Slovensko tam má vlastnú schránku. Samozrejme tam boli obchodíky so suvenírami. Očakával som väčšiu komerciu. Pôsobilo to však veľmi príjemne. Zima tam je určite rozprávková.
Dostáva sa človek do Santa Claus Village ťažko?
- Nie. Každý kto by sa tam rád pozrel, tak sa tam dostane cez Helsinky, odkiaľ je niekoľkokrát denne letecké spojenie do Rovaniemi. Potom už len autobusom alebo taxíkom kúsok do vysnívanej dedinky. Extrémne drahé to určite nie je.
Ako prežíva človek, ktorý sa dotkol skutočného Santa Clausa prípravy na Vianoce?
- Ha ha ha....Asi tak ako väčšina ľudí. V týchto chvíľach ešte pokojne, s blížiacim sa 24. decembrom potom čoraz hektickejšie. A nie len v súkromí, ale aj v práci. Nakoľko viem, že aj vianočné sviatky prežijem za mikrofónom v štúdiu, už teraz sa treba pripravovať.
Čo nesmie chýbať za pravým vianočným stolom v Brezovej?
- Neviem, čo nesmie chýbať na pravom brezovskom vianočnom stole, ale u nás musia byť oblátky, med, cesnak, samozrejme kapustnica, šošovicová polievka a ryba so zemiakovým šalátom. A kopec koláčov – aspoň päť druhov!
Bodka na záver – vianočné prianie čitateľom.
- Želám čitateľom Trenčianskych novín, aby ich so svojimi blízkymi prežili spoločne. Vraj nie sú dôležité dary, ale podstatné je, nech sa nám všetkým v novom roku darí.
Autor: ALEXANDRA ŠTULlEROVÁ – KOREŇOVÁ
