semposchodovom lešení.
Výzva ako pre Michelangela
Július Bruna už dávnejšie chodil po miestnom obchodnom centre a premýšľal, že by sa do neho zišlo umiestniť nejaké výtvarné dielo. „Premýšľal som nad vyplnením voľných dvojmetrových plôch,“ spomína umelec. Stena nad jedným z vchodov do centra bola pôvodné oplechovaná, takže takáto možnosť ho vôbec nenapadla. Keď mu však navrhli, že by mu na nej vybudovali lešenie, neodolal tejto výzve. „Bolo to ako keď Michelangelovi ponúkli vymaľovať Sixtínsku kaplnku,“ vysvetlil. Po odstránení plechu sa na stene spravil nový obklad upevnený na oceľovej konštrukcii a nasledovalo osemposchodové lešenie s plochou pre maliara.
Strach z výšky
Keď sa po prvýkrát snažil vyšplhať po rebríku na lešenie, na druhom poschodí tesne nad vchodovými dverami povedal, že vyššie už nejde. „Bolo to niečo hrozné,“ spomína. Po prispôsobení lešenia začali naň vychádzať až z druhého poschodia obchodného centra a po čase si vraj zvykol. „Keď sme sa hore za plachtou prezliekali, stál som na jednej nohe a triasol sa od strachu,“ upresnil Bruna, ktorý musel dávať vždy obrovský pozor, aby mu niečo nevypadlo z rúk a nespadlo. Za celý čas mu vypadol z rúk iba štetec, ktorý sa zachytil na okennej rímse. I keď Július Bruna strávil stovky hodín v obrovskej výške v neustálom strachu, nie je to vraj nič prevratného. Jeho vzor Michelangelo bol na lešení v Sixtínskej kaplne vraj rok a ešte mu aj farba kvapkala do tváre.
Obraz je hlavne pre Trenčanov
Bruna premýšľal, aký námet by bol pre obraz najvhodnejší. Abstraktné dielo sa podľa jeho slov môže páčiť jemu a pár umelcom, no obraz by mal byť hlavne pre Trenčanov. „Nemohlo to byť niečo bežné,“ zdôraznil. Muselo to byť vraj niečo, čo ich bude neustále lákať študovať obraz a objavovať jeho tajomstvá.A tak vzniklo podrobné námestie s množstvom domov, prepracovanými detailami a s vežami, ktoré akoby vystupovali do priestoru. Keďže nový obklad pozostával z niekoľkých desiatok panelov, umelec si pôvodne myslel, že svoj návrh návrh rozkreslí na obdĺžniky a bude kresliť po častiach. „Spojili by sa až na stene a vyšpárovali,“ tvrdí. Takáto možnosť však nemohla byť kvôli zložitosti upevňovania panelov zrealizovaná, a tak musel Bruna na lešenie. Tu spoločne s bratom Milanom, ktorý je taktiež maliarom, strávili sedemnásť dní po desať hodín denne. Začiatkom obrazu boli synagóga a kostol, ktoré boli jediné predmaľované na paneloch a od nich sa začalo odvíjať celé námestie s domčekmi, ľuďmi, tajomstvami.
Obraz plný tajomstiev
„Ľudia sa ma často pýtajú, či sú na obraze všetky domy z námestia,“ tvrdí vyštudovaný architekt, ktorý svoje dielo tvoril podľa leteckých snímok, historických nálezov i svojich starších skíc. „Nie sú tam všetky. Dovolili sme si niektoré zdôrazniť, iné zmenšiť a niektoré vynechať.“ Na obraze sa však nachádzajú aj konkrétni ľudia. Okrem maliara Moška pri obraze Bazovského či Matúša Čáka na bielom koni sa na obrovskom námestí pohybuje viac ako šesťdesiat ľudí, z ktorých minimálne tridsať je konkrétnych. „Nebudem hovoriť, kto sú. Nech si každý myslí, že je to práve on,“ doplnil. Obraz symbolizuje mikrosvet a Trenčín je jeho planétou. Okolo neho vraj obiehajú všetky ostatné malé planétky. Okrem viacerých starovekých nálezov, stavieb, ktoré ešte len vzniknú, sú tak ukryté mnohé tajomstvá a symboly ako mosty a civilizácie spájajúce sa v centre. Súčasťou diela je nielen balón, parašutista, či zbrojnoš na veži, ale aj plachetnica plaviaca sa po mori a súčasne po oblohe a samozrejme nechýba ani dobre známa fialôčka na trenčianskom moste. Obrazy sú podľa Brunu veľmi dôležité. Boli tu vraj za čias Grécka, Ríma, Egypta. Každý dom mal vždy podľa neho vymaľované steny. „V stavbách, ktoré sa za posledných dvadsať rokov postavili, však nie je žiadna freska, či socha,“ posťažoval si maliar, podľa ktorého ľudia cítia, že obraz nie je už iba plechová stena.
