Netúžite sa televíznym divákom po rokoch opäť prihovoriť seriálom alebo televíznou hrou z reálneho života a súčasnosti?
- Túžba by bola. Realita je ale tvrdá. Televízne obrazovky sú zatvorené pre pôvodnú slovenskú tvorbu. Niekoľko rokov sa nenatočila žiadna pôvodná televízna hra. Žiaľ, už dávnejšie som dokončil aj scenár osemdielneho televízneho seriálu Fanatici. Dodnes nebol odvysielaný a je vlastne zničený. Veľmi by som mladým autorom doprial, aby mali niekedy toľko priestoru, ako som mal v čase autorskej zrelosti ja. Bojím sa, že ten čas tak skoro nepríde.
Perspektíva mladých tvorcov je zrejme ťažká…
- Na vysokej škole je v súčasnosti pomerne silná tvorivá generácia. Doštudujú školu a končia v reklame. Robia „smiešne“ reklamné šoty a spoty. K umeniu sa prakticky vôbec nedostanú.
V čom vidíte najväčší problém?
- Všetko je podmienené iba peniazmi. Odsunuli ostatné veličiny a kritériá. Povedia vám, prineste si niekoľko miliónov a možno budeme s vami hovoriť. U nás došlo k tragickým omylom. Je ním aj zánik perfektne vybudovaného štúdia Koliba. V Čechách je to úplne inak. Tu svoju pôvodnú tvorbu nenechajú nikdy padnúť „na nos“.
Slovenský i český divák bol „odchovaný“ na seriáloch zo života. Vaše Straty a nálezy rezonujú v divákoch dodnes. Ako je možné, že náročný divák sa zrazu dokázal adaptovať na situačné komédie a mnohé hodnotovo bezcenné telenovely?
- Hovoríte mi z duše. Dlhé roky sme boli vychovávaní svetovou i slovenskou klasikou i pôvodnou tvorbou. Začali vládnuť peniaze a nastala v tomto smere totálna rezignácia.
Vaša posledná knižka je obzretím sa za spoluprácou s ochotníkmi. Je však niečo spoločensky ostro kritické pripravené a zatiaľ odložené u vás doma v „šuplíku“?
- Nie je. Pred dvoma rokmi som napísal knižku Maharadža z Royalu. Je to komédia vykresľujúca súčasných podvodníkov a podvody, ktorí chceli predať hotel v Piešťanoch. Vyšla tiež vďaka šľachetnému vydavateľovi Milanovi Stanovi. Inak by si ju nikto nevšimol.
Slovenské divadlá majú zrejme iné priority…
- Profesionálne divadlá sa od roku 1989 tvária, že slovenskej drámy niet. Žijú vo veľmi bludnom kruhu. To, čo my nehráme a o čom nehovoríme - neexistuje. Je to smiešne. Pritom cez javiská je spôsob realizácie najkratší. Doslova zázrakom je, že v Martinskom komornom divadle v roku 2002 zobrali hru Plné vrecká peňazí. Je rok 2008 a stále sa táto hra hrá. Celých šesť rokov.
„Brnkali“ ste na nervy mocným už v predchádzajúcom režime. Príde jeho zmena a Soloviča zrazu niet…
- Keby to bol iba môj prípad, tak by to bolo do očí bijúce, že som nežiadúci (so smiechom). Odbila sa celá pôvodná tvorba. V Slovenskom národnom divadle sa hral Stodola, Bukovčan, Zahradník, Králik, Solovič a ďalší. Predchádzajúce roky sa zmietli zo stola. Po roku 1989 som skutočne odišiel zo spoločenského, verejného i politického života.
Napriek tomu ste zostali stále „maturitnou otázkou“…
- Tentoraz ma dali do kolektívnej otázky Slovenská dráma minulého storočia (so smiechom). Aj tak je to dobrý pocit. Viac ma však teší, že po mojich textoch neustále siahajú ochotníci.
Ochotníci sa môžu stať aj záchrancami súčasnej slovenskej dramatickej tvorby…
- Presne tak. Profesionálny herec je viazaný tým, čo mu prikážu. Jednoducho, musíš! Ochotníci si vyberajú. Hrajú to, čo milujú a majú radi. Súčasnú slovenskú drámu držia nad vodou. Hoci to tiež už nie je také masové ako v minulosti. Klasickí ochotníci zostávajú na obvyklých starých pilieroch a udržia to. Verím im. Rôzne novodobé divadelné experimenty vyšumia. Keď im na experimentálnu tvorbu prestanú chodiť diváci, zistia, že nemajú spätnú väzbu a nemá zmysel to hrať.
Od ochotníkov k profesionálom. Boli ste v autorskej špičke. Zmenili sa vzťahy s televíznymi a filmovými hercami po vašom ústupe zo scény?
- Žiaľ, mnohí už zomreli. Veľa hercov je na penzii a z divadiel i filmu sa vytratili. Stredná herecká generácia si žije svoj život a nie sme v bližšom kontakte. Veľmi spolu nekomunikujeme a preto ani neviem, aké majú predstavy.