Tresknete si dve deci vody a hneď ste ako rybička. Alebo náš rovnakomenný obchod. Tiež celkom užitočná vec. Ale zo všetkých zdrojov mám predsa len najradšej zdroje informácií. Vyskytujú sa prakticky vo všetkých médiách. Správny zdroj musí spĺňať tri základné atribúty. Musí byť: 1/ nemenovaný, 2/ dobre informovaný, 3/ musí byť z blízkych kruhov.
Zverejnená informácia môže potom vyzerať nasledovne: „Z dobre informovaného, nemenovaného zdroja z Ferových blízkych kruhov sa náš redaktor dozvedel, že Fero je inteligenčne poddimenzovaný. Fero sa k tejto informácii zatiaľ odmieta vyjadriť.“
Potom bude nasledovať tlačová konferencia, na ktorej Fero v snahe vyvrátiť obnažujúce tvrdenia, urobí zo seba ešte väčšieho (...), ako bol pôvodne. Nič sa nikomu nemôže stať, lebo zdroj bol nemenovaný. Právny postih je nemožný.
Byť nemenovaným zdrojom by mohlo byť zaujímavé aj po finančnej stránke. Prídem na živnostenský úrad a úradník sa ma vľúdne spýta:
„Čo tu, vy truľko, chcete?!
A ja na to skromne: „Chcem si vybaviť živnostenský list.“
„A čo chcete robiť?“
„Chcem robiť nemenovaný, dobre informovaný zdroj.“
„Vypíšte si tlačivo, ale kolky tu nemáme, to musíte ísť na Ančaplac do trafiky.“
A tak zakúpim možno už neplatné štátne kolky a dostanem povolenie, podľa ktorého budem môcť vykonávať činnosť dobre informovaného, blízkeho a nemenovaného zdroja. Pečiatka, podpis, štátny znak navrchu a zadarmo pohľad na štátneho úradníka s peknými koncoročnými odmenami. Jednoducho všetko ako má byť. A potom sa všetko začne. Dvakrát do týždňa mi zavolá redaktor bulvárneho plátku a nezištne sa ma spýta: „ Očuj, ty nemenovaný, dobre informovaný zdroj! Nevieš niečo na toho Joža, čo kandiduje? Vieš to je ten rozhodca, čo proti nám pískal na dedinskom futbale, keď sme hrali s tými beznohými odroňmi. A nevieš niečo na starostu v Hornej Dolnej? Veď sa nekakaj a niečo dohoď!“ A ja dohodím. Takú somarinu, až sa budú hory zelenieť. Potom zájdem do redakčnej pokladne, tam vypíšem faktúru, podpíšem príjmový – výdavkový blok, zinkasujem korunky a hurá do húštia raného kapitalizmu užívať plody nadobudnutého kapitálu. Pri preberaní peňazí sa (pochopiteľne) podpíšem umeleckým pseudonymom Peter Zdroj – Nemenovaný. Veď keď mohol mať Gustáv Kazimír Zechenter Laskomerský štyri mená, prečo ja by som nemohol mať aspoň tri? Čo som ja akýsi trochár?
Ďalším zdrojom informácií sú hovorcovia. Po slovensky – vraviaci. Tých mám najradšej. Sú to figúrky nastrčené na to, aby zdôvodnili niečo, čo sa zdravým rozumom zdôvodniť jednoducho nedá. Vraviaci sú dobre platení, ale ich životnosť je viac–menej (skôr viacej) efemérna. Vraviaci sa snažia ospravedlniť (oni to volajú „vysvetliť“) totálne hlúposti, ktoré povedal ich majiteľ a ktorý sa pre istotu schováva kdesi v úzadí. Typickým výrokom vraviaka je veta: „Myslím si, že vetu pána bla, bla, bla, kva, kva, kva, ste mylne vytrhli z kontextu. V skutočnosti mala znieť kva, kva, kva, bla, bla, bla. Nasleduje úsmev do kamery a poďakovanie novinárom za účasť s upozornením, že podrobnejšie informácie budú poskytnuté dodatočne písomnou formou. Čiže po našom – vôbec a nikdy. Čoraz viac vraviakov sa grupuje z osôb ženského pohlavia. Najmä policajný zbor si dáva záležať. Vraviačka je nakrátko ostrihaná atraktívna blondínka. Mužom pred televíznou obrazovkou je úplne jedno aké veci rozpráva, lebo sa pozerajú na jej ženské prednosti. Úplným vrcholom výkonu hovorcu je veta: „Prepáčte, ale o tom nebudem hovoriť.“
Asi zájdem na ten živnostenský úrad.
