TRENČÍN. „Žijeme tu v stálom strehu. Keby nás dali do bytovky, nech sa aspoň moje deti majú dobre!“ hovorí Oľga Kocúrová, obyvateľka jednej z unimobuniek. „Mesto Trenčín momentálne neeviduje voľné obecné byty,“ tvrdí Daniela Mikolášová z útvaru školstva a sociálnych vecí a dodáva, že o budúcnosti unimobuniek sa rokuje.
Súčasťou areálu na Kasárenskej ulici je aj murovaná ubytovňa. To, či Mesto plánuje dobudovať jej okolie, sme sa však od kompetentných nedozvedeli. Miestni obyvatelia tak žijú na neupravenom dvore bez zelene, domov chodia po prašnej ceste bez verejného osvetlenia a ich deti sa v okolitej priemyselnej zóne ani nemajú kde zahrať. Nehovoriac o zápachu z neďalekej čističky vôd a hluku z neustále premávajúcich nákladiakov i kamiónov.
Najhoršia je neistota
Kocúrovci žijú v bezútešnom prostredí už tretiu zimu. „Na začiatku nám sľubovali, že je to len na rok. Potom sme mali ísť do voľných bytov na Juhu a na Sihoti,“ hovorí Oľga Kocúrová. „Keď sme sem prišli, v unimobunkách nič nebolo, žiaden nábytok, sporák. Mnoho našich vecí zo Železničnej ktosi pokradol a porozbíjal, kým sme ich stihli dať do skladu,“ spomína na mesiac, keď ich mesto z povestného „strašáku“ provizórne deložovalo do chatiek v Kubrici. Z trojizbového bytu za tritisíc šesťsto korún mesačne sa ocitli v jednoizbovej búde, navyše o polovicu drahšej. Z piatich členov rodiny sú štyria dospelí. Pred tromi rokmi pritom mesto tvrdilo, že sa v jednej unimobunke budú tiesniť len dvaja dospelí. „Nemáme sa tu ani kde otočiť, traja spávame v jednej posteli,“ sťažuje sa Oľga. „Ani návšteva nám nemôže prísť.“
Problematická je podľa nej i hygiena. „V lete je tu plno potkanov. Deti mi s myšami spávajú,“ hnevá sa. „Mesto nás sem vysťahovalo, odvtedy sa o nás nestarajú ani pozrieť sa sem neprídu.“ Horšia než životné podmienky je podľa nej neistota. „Na úrade mi povedali, že už som tu rok nemala byť, a to mám platnú nájomnú zmluvu. Nevieme, či máme platiť ďalej, alebo rovno odovzdať kľúče. Kam potom pôjdeme?!“ pýta sa.
Ich život ovplyvňujú predsudky
Nájsť si prácu, zvýšiť životnú úroveň a presťahovať sa do lepšieho bývania. Naoko bežné veci sú pre niektorých občanov z Kasárenskej priam nedosiahnuteľné. „Keď o prácu žiada Róm, majú plný stav. Príde po ňom biely a hneď robí,“ opisuje negatívne skúsenosti Oľgin syn Jozef. „Niekoľkokrát sa mi stalo, že ma z dohodnutej brigády poslali domov.“ Podobné je to vraj s bývaním. „Skúšali sme si nájsť podnájom, ale myslíte, že nás niekam zobrali?“ sťažuje sa Marián Berky.
Podľa Mikolášovej mesto v súčasnosti nedisponuje voľnými bytmi, v priebehu roka však chce pripraviť koncepciu, ktorá stanoví aj postup v oblasti bytovej výstavby. Plán by mal zároveň definovať konanie úradov pri riešení podobných situácií, ako je tá na Kasárenskej. Vedenie mesta sem pred tromi vysídlilo vyše štyridsať ľudí zo Železničnej proti ich vôli a dnes sa s deviatimi rodinami neplatičov súdi o vypratanie priestorov bez možnosti náhradného ubytovania. Aj pre staré dlhy zo „strašáku“. Občanovi sa tak natíska otázka, prečo koncepcia na riešenie takýchto problémov nevznikla už predtým, ako ich mesto spôsobilo.
Plánovali byty, postavili búdy
Daniela Mikolášová tvrdí, že súčasná legislatíva nepozná inštitút „sociálnych bytov“. Na mieste, kde dnes stoja unimobunky, pritom mesto v minulosti pripravilo projekt pod názvom „Sociálne byty, Kasárenská ulica, areál Integro“. Okrem výstavby dvadsiatich štyroch bytov plánovalo úpravu okolia objektu, konkrétne „odstránenie odpadu a buriny“ a „výsadbu ochrannej izolačnej zelene s repelentným účinkom medzi objektom a čistiarňou odpadových vôd“. Stavebný projekt bol v roku 2001 schválený, výstavba za šesť a pol milióna korún sa napokon neuskutočnila. Namiesto toho mesto umelo vytvorilo akúsi osadu. „Asi si mysleli, že to spravia ako na východe. Odvezú Cigánov niekam za mesto a bude pokoj,“ domnieva sa jeden z obyvateľov areálu.
