Možno aj preto si ju nik zatiaľ poriadne ani nevšimol. Iba naša nová elita. „Hmlovkári.“ Prazvláštna to kasta slovenských šoférov. Vonku priezračná viditeľnosť a čistá obloha. A oni svietia. Samozrejme, hmlovkami! Nuž, čudné to oči. Vidieť všade hmlu, v deň i noc. Čo to je za život?
Cez deň hmla, večer hmla, v noci hmla. Stále hmla. A tak nám, všetkým postihnutým nevidiacim hmlu, niečo stále dokazujú. Že majú autá. A dokonca s hmlovkami! Nuž, úsmevné. Už len málokto ich dnes nemá. Možno však dokazujú, že ich vedia zapnúť. Gratulujem, niekedy s tým mám problém. Alebo im, všetkým našim drahým hmlovkárom, jednoducho krivdím. Vracajú sa na rodnú hruď z dovolenky v zahmlených Tatrách. Zapli hmlovky a ani po stovkách kilometrov ich nevedia vypnúť. Nuž smola, moderné autá sú dnes zložité. A tak mám na našich cestách v súčasnosti pocit, že z tých Tatier sa vracia tuším každé druhé auto. Raz darmo, sme národ dovolenkárov a výletníkov. A tak by bolo fajn pribaliť našim hmlovkárom na chvíľky oddychu strávené v našich veľhorách dve knižky. Naštudovať si manuál na vypnutie hmlových svetiel a dopravnú vyhlášku. Nezaškodilo by im to. Otravujú na cestách serióznych šoférov. A tak snáď, pre nás, hmlu nevidiacich, jediné východisko. Stretnutie s „hmlovkárom“ je vlastne našou záchranou. Je hmla. My ju nevidíme a ohrozujeme tak svoju bezpečnosť. Ale aj bezpečnosť „hmlovkára.“ A tak si pri stretnutí s hmlovkárom zapnite hmlovky aj vy. A prepnite zároveň na diaľkové svetlá. Nech vás a vaše hmlovky každý hmlovkár dobre vidí. Predstavte si, že si vás nevšimne a vrazí do vás. A rozbije si svoje milované hmlovky. Čo však potom sám zasvieti, keď bude skutočne hmla, hustý dážď alebo snaženie? To už je jeho problém.
