Naša oblasť ponúka tiež množstvo zaujímavých lokalít z historicky rôznych období. Tajomný Čachtický hrad či hrad v Beckove ich už neláka. Dôvod je jednoduchý. „Hľadať niečo na známych hradoch je vlastne strata času. Je to už úplne prehľadané a nič sa tam nenájde. Zaujímavejšie sú zrejme menej známe lokality,“ hovorí jeden z hľadačov z nášho regiónu. Má rád históriu, študuje odborné časopisy, zaujíma sa o archeológiu. Čachtický hrad má za sebou nájazdy predovšetkým českých hľadačov a z tohto hľadiska je už preto nezaujímavý. Novými lákadlami sa stávajú staré hradiská, polia, lesy, cintoríny a miesta, kde sa bojovalo počas 1. a 2. svetovej vojny. A tých je aj v našom okolí neúrekom. Stačí pozorne študovať mapy i históriu.
Zohnať detektor kovov nie je problém…
Bohatá ponuka je na internete. Čím drahší detektor, tým „hlbší pohľad do zeme“. Od troch tisíc po stotisícové. A sú to naozaj dômyselné zariadenia. „Ten môj nájde mincu s priemerom jednokorunáčky približne do 40 centimetrov, väčší kovový sud aj do dvoch metrov. Keď detektor „zapípa“, displej ukáže, o aký kov ide. Meď, mosadz, zinok, železo, striebro, zlato. Zväčša deväť segmentov. Zobrazí sa i hĺbka nálezu a drahšie zariadenia dokonca ukážu aj tvar predmetu. Odlíšia mince i šperky. Tieto prístroje nereagujú na sklo, keramiku a nenájdu ani ľudské či zvieracie kostry. Museli by sa nachádzať v blízkosti kovových predmetov,“ vysvetľuje hľadač. Základom prístroja je cievka a nosná teleskopická tyč s rukoväťou. Napájaný je batériami a má i sluchátkový výstup. Vybavenie a techniku niektorých súkromných hľadačov im, žiaľ, môžu závidieť aj profesionálni archeológovia.
Kto sú vlastne hľadači pokladov?
Sú jednotlivci, ktorí veria, že raz nájdu obrovský a vzácny poklad a zároveň ich púta história a objavovanie doteraz neprebádaného. „Je to zvláštny pocit nájsť a držať v rukách staré predmety, ktoré mal pred stovkami rokov v rukách niekto iný. História na dotyk. Veľký a vzácny nález by som nahlásil v múzeu. Nehľadám v zakázaných archeologických lokalitách,“ prezrádza hľadač. Patrí k tým, ktorých cieľom nie je zbohatnúť. Nehľadá iba obrovské poklady, poteší aj stará gombička z uniformy alebo vojenský odznak.
Je však aj množstvo tých, ktorých cieľom sú len finančné zisky z nálezov predaných na čiernom trhu, pričom tie najzaujímavejšie končia v zahraničí. Zvesť o nájdenom zlatom poklade v lokalite Trenčianskych Bohuslavíc a jeho veľkej hodnote koluje na niektorých internetových stránkach. Naše kultúrne bohatstvo končí častokrát v rukách súkromných zberateľov i v svetoznámych múzeách v zahraničí.
Hľadajú sa militárie, mince i šperky
Nájsť niečo zaujímavé vyžaduje aj kus šťastia. „Zo sto predmetov je päť takých, ktoré si odložím. Nachádza sa medzi nimi množstvo nepotrebných vecí. Plechoviek, klincov, železných tyčí, na poliach aj súčiastok z traktorov. Preto hľadači filtrujú železo. To znamená, že detektor na tento kov vôbec nereaguje a jednoducho železné predmety prehliada,“ vysvetľuje hľadač. Hľadači militárií navštevujú miesta, kde sa v minulosti odohrávali boje a sídlili vojská. „Zaujímavé veci sa dajú nájsť aj v bývalých zákopoch v našom okolí. Dosť vecí ostalo aj po partizánoch,“ prezrádza. Nemým dôkazom je i nemecká vojenská prilba z nehrdzavejúcej zliatiny z druhej svetovej vojny z hôr neďaleko Nového Mesta nad Váhom. Je očividne prestrelená guľkou a dosvedčuje, kde tento nešťastník skončil životnú púť. Ako prezrádza nálezca, pozostatky kostry sa pri nej už nenašli a ležala v hĺbke 35 centimetrov. O urputnosti bojov v našej oblasti svedčia aj nájdené kilogramy nábojníc, či granáty, bodáky i zhrdzavené zbrane.
„O aké náboje ide zisťujem na internete. Všetky sú presne označené a tieto patrili sovietskym i nemeckým vojskám. Našli sa aj partizánske,“ ukazuje zberateľ militárií. Prekvapujúce je, že zaujímavé mince sa dajú nájsť aj pár desiatok centimetrov pod zemou. Na bežných poliach sa nachádzajú meče i nože, gombíky z rôznych období, medailóny, lyžice z bronzu i strieborné príbory. Gombík z uniformy v roku 1760 to iba dokazuje.
Na hrane života i smrti
Môže sa ocitnúť aj súkromný zberateľ vojenských predmetov. Nevybuchnutá munícia je životu nebezpečná i po mnohých rokoch od skončenia vojenských konfliktov a pyrotechnici s ňou mávajú problémy ešte aj dnes. Nemôže sa stať, že namiesto hľadania pokladu sa bude hľadať v lese po výbuchu roztrhaný zberateľ militárií. Na detektore sa dá totiž nastaviť možnosť filtrácie plných nábojníc i väčších výbušných predmetov. Ak je náboj plný, prístroj ukazuje kombináciu mosadze a olova. Ak by sa tam nachádzala mína, detektor ukáže, že ide o nebezpečnú zmes látok. „Musí sa to však v zariadení vopred nastaviť a vtedy detektor nebude pri náleze vydávať žiaden zvukový signál. Plný náboj „nezaregistruje“. Pôvodne som to nerobil a v prípade nálezu nejakej nevybuchnutej bomby alebo granátu by som to bol oznámil pyrotechnikom,“ objasňuje spôsob, ako pri tomto adrenalínovom koníčku zostať živý.
Na krok od veľkého nálezu
Pri niektorých nálezoch bývajú ľudia chodiaci s detektorom veľmi sklamaní. „Detektor signalizoval veľký kovový nález, tešil som sa na poklad. Neďaleko od Trenčína som našiel zakopanú kovovú truhlicu. Nebola hlboko v zemi a očakával som, že sa v nej nájdu mince a bude mať zaujímavý obsah. Nič také tam nebolo. Truhlica sa dala bez problémov otvoriť a objavil som v nej iba niekoľko desiatok sklených fotografických negatívov v časom období po prvej svetovej vojne. Takže žiaden „historický“ objav,“ pridáva informácie ďalší hľadač z našej oblasti. Dozvedieť sa viac o vyhľadávačom spomínaných sklených tabuľkách pomohli v jednom z fotolabov. Potvrdili aj udávané časové obdobie. „Sklené tabuľky boli v časoch po prvej svetovej vojne náhradou vtedy ešte neexistujúceho klasického celuloidového filmu. Na priesvitné sklo sa nanášala chemická vrstva, ktorá pri vzniku fotografie chemicky reagovala vplyvom svetla,“ vysvetlili zamestnanci obchodu s fotoaparátmi.
Čo hovoria zákony?
Sú v tomto smere jednoznačné. Na evidované archeologické náleziská jednoznačne lovci pokladov nepatria a svojím pobytom na nich porušujú zákon. Podľa jedného z paragrafov pamiatkového zákona Archeologický ústav poskytuje aktuálnu evidenciu a topografické údaje archeologických nálezísk pamiatkovému úradu, aby ich evidoval a zahrnul do územného predmetu ochrany kultúrnych hodnôt územia. Podľa uvedeného zákona je jednoznačne zrejmé, že vstup pre milovníkov aktuálneho adrenalínového „športu“ je nepovolený a zakázaný na hrady, hradiská, cintoríny a do iných oficiálnych archeologických lokalít. Traduje sa však, že každé mesto či obec má v súčasnosti už aspoň jedného hľadača. Sú ich teda stovky, ak nie tisíce. A zabrániť ich návštevám v lokalitách, ktoré nie sú obývané, je nemožné.
Možnosť vlastnej realizácie teda majú teoreticky na poliach a lesoch, ktoré nie sú v pamiatkových územiach a územiach s archeologickými nálezmi. A to tiež iba v prípade, pokiaľ to neprekáža ich vlastníkom. Pri prípadnom objave pamiatkovej hodnoty by mal túto udalosť jeho nálezca ohlásiť krajskému pamiatkovému úradu do dvoch dní. Ten ho potom prehliadne poverenou a odborne spôsobilou osobou.
Nálezca dostane zlomok hodnoty nálezu
Možno aj to je jeden z kameňov úrazu. Jeden z odstavcov tohto zákona hovorí, že nálezcovi sa poskytne nálezné, ktoré sa rovná dvadsiatim percentám hodnoty nálezu. Hodnota materiálu a hodnota objaveného nálezu sa vždy určuje posudkom znalca. A hľadači, ktorí sa zaoberajú touto činnosťou iba pre osobný prospech, sa s pätinou hodnoty určite nikdy neuspokoja.
