TRENČÍN. Nakoľko sa podľa riaditeľky Kataríny Babičovej múzeum nezaoberá dejinami tohto obdobia, nie sú jeho zbierky bohaté, a tak výstava nemôže byť vyčerpávajúca. Má však byť príbehom.
Aby sa ľudia pýtali
„Chceme vyrozprávať príbeh ľudí, ktorí žili v tomto meste, mali svoj život, svoje sny, radosti a smútky a o toto všetko obludným spôsobom prišli,“ vysvetlila. Cieľom podľa nej nie je hovoriť o presných číslach, ale donútiť ľudí, aby si kládli otázky. „Chceme, aby sa návštevníci pýtali, ako k tomu mohlo dôjsť a či sa to ešte môže zopakovať,“ doplnila. Súčasťou výstavy sú okrem exponátov z vlastných zbierok aj predmety z Dokumentačného strediska holokaustu. I keď sa výstava viaže najmä na obete z Trenčína a jeho okolia, o umocnenie pocitov sa postarali dobre známe fotografie z koncentračných táborov v takmer životnej veľkosti. Keďže táto téma potrebuje zapôsobiť na pocity, o riešenie výstavných priestorov sa tentoraz podľa Babičovej postaral architekt. Popri dobových dokumentoch, predmetoch a fotogafiách, sú súčasťou výstavy aj časti oblečenia zaveseného na ostnatých drôtoch a celú atmosféru dokresľuje židovská hudba.
Podľa riaditeľa Slovenského národného múzea a Múzea židovskej kultúry je táto výstava dokumentom toho, čo sa stalo a môže sa zopakovať.
Treba burcovať svedomie
Podľa riaditeľa Slovenského národného múzea a Múzea židovskej kultúry Pavla Mešťana je táto výstava dokumentom toho, čo sa stalo a môže sa zopakovať. „Vagón sme dovtedy poznali ako súčasť súpravy, ktorou sa ľudia presúvajú odniekiaľ niekam. Tu ľudia cestovali odniekiaľ nikam.“
Toto obdobie si podľa neho treba pripomínať, aby sa nezabudlo, keď tu už hŕstka svedkov nebude. „Svedomie rado zaspáva,“ dodal.
