Avšak nie len Shakespeare písal o neláskavom osude lásky, ale aj španielsky básnik a dramatik Federico García Lorca v hre Krvavá svadba. Španielska nevesta v deň svojej svadby utečie so svojím bývalým milým Leonardom, ktorého rodina je už roky znepriatelená s rodinou jej mladého ženícha. Nasleduje krvavá pomsta, pri ktorej hynú obaja muži. Ženíchovej matke sa tak plní najväčšia predtucha, že jej syna stihne taký istý neblahý osud ako jej manžela a prvého syna, ale vie, že sa mu nemôže vyhnúť.
Dej vsadený na španielsky vidiek bol dôveryhodne zobrazený kulisami a skutočne peknými kostýmami hercov. Horúcu južanskú atmosféru a istý „šmrnc“ celému predstaveniu dodala dvojica sympatických pánov s gitarami, hrajúca španielske rytmy, ktoré vhodne dopĺňali dianie na javisku. Avšak hercom tento španielsky temperament viditeľne chýbal.
Príbeh nám prináša niekoľko rôznych typov ženských postáv. Herečky sa podobali jedna na druhú a nejako výrazne nezaujali. Matka, ktorá bola stelesnením tragickej osudovosti, síce svoju stratu prežívala intenzívne, ale nevesta ničím nevynikala, pôsobila priam nudne.
Rovnako aj najväčšia ľúbostná scéna s Leonardom v lese bola fádna a bez vášne, typickej pre zakázanú lásku. Príjemnejším výkonom zapôsobila pekná herečka, ktorá stvárnila úlohu Leonardovej manželky. Slúžka či ohrdnutý ženích, ktorý získal obľubu u ženskej časti publika, priniesli do predstavenia istú hravosť. Ich veselý a srdečný prejav je vhodný pre komédiu, v ktorej by zaručene vzbudili zaslúžený úspech. Koniec koncov, poslaním Divadla na hambálku je rozdávať ľuďom radosť a úsmev na tvári, čo sa mu podarilo hrou Ženský zákon, s ktorou sa v roku 2003 stalo laureátom Festivalu A. Jurkovičovej.
Silným dojmom pôsobilo symbolické prevedenie všadeprítomnej Smrti, z ktorej behali zimomriavky po chrbte. Pripomínala hlavnú myšlienku - nezvratnosť ľudského osudu a jej zaradenie bolo jednoznačne najvydarenejším prvkom inscenácie.
Menej vydarená bola scéna krvavej pomsty, kde sa ženích a Leonardo navzájom zavraždili, pričom boli od seba pár metrov vzdialení a ani sa jeden druhého nedotkli. Diváci sa pýtali, či sa zabili pohľadmi alebo na nich padli stromy. Toto však nedávame za vinu režisérovi, ale snáď menej umelecky cítiacim divákom.
Treba uznať, že dynamika deju nechýbala, dynamike však chýbal oheň v hereckom prejave, ktorý by uchvátil a rozpálil divákov.
Autor: Vanda Vicenová
