TRENČÍN. Na úvod sa predstavila ako recitátorka a zarecitovala báseň Na návšteve po dlhých rokoch od Jána Kostru. Ako povedala, má k nej blízko, pretože odišla z domu z rodnej obce Čáry na Záhorí, keď mala 15 rokov. Pred plnou spoločenskou miestnosťou Seniorcentra potom postupne odkrývala svoje spomienky na začiatky divadelnej i televíznej kariéry, dlhoročné manželstvo s novinárom Mirom Procházkom, pridala klebietky o kolegoch, svojich terajších pracovných aktivitách i plánoch, ale aj o splnených životných snoch.
Cesta do Ameriky
Jeden sa jej vyplnil len nedávno, keď sa spoločne s dcérou Jankou vybrali do USA. „Prechádzala sa po Amerike, videla som divadlá Broadway a bolo to úžasné,“ hovorí. S Jankou by som šla aj do pekla. Prenajali sme si auto a brázdili americkými diaľnicami z New Yorku až do Virgínie.“ Ďalšie sny sa jej plnili na javisku a pred kamerami. Ako tvrdí, mala v živote to šťastie, že si skoro všetky vysnívané postavy zahrala. „S postavou žijete nejaký kus života, prepožičiavate jej nielen hlas, ale aj svoju dušu a keď ju dávajú dolu z repertoáru, je to ako keby ste sa lúčili s deťmi, keď sa vydajú, sťahujú sa. Vtedy si uvedomíte, ako ste tú postavu milovali, ja sa s ňou ťažko lúčim. Stvárnila aj hrdinky, ktorých konanie a myslenie nechápala. „Človek sa pri tvorbe zapotí, niekedy doslova trpí, je to ako pôrod cisárskym rezom. Pri študovaní hry som sa narozmýšľala, prečo tá moja postava konala tak, ako koná a hľadala spôsob, ako sa prepracujem k jej duši. Nevedela som sa s niektorými stotožniť, najmä ak boli iného charakter, ako som ja,“ povedala.
Herec, ktorý nehrá, je mŕtvy
Dnes je vďačná za hereckú príležitosť, ktorú dostala v sitcome Priateľky. „Hrám tam takú streštenú starú mamu. Nie je to bohviečo, čo robím, ale herec ktorý nehrá, je mŕtvy herec. Keď vás ľudia nepoznajú a nežiadajú autogram, tak už akoby ste neboli. Ja sa, chvalabohu, na seba ešte podobám,“ skonštatovala so smiechom. Herectvu sa venuje už viac ako 62 rokov. „Do divadla som prišla zadným vchodom. A chodím tam dodnes. Herečkou sa stala vlastne na základe inzerátu. Keďže rada čítala a v novinách aj inzeráty, natrafila raz na oznam, že slovenské divadlá hľadajú hercov a herečky. Dodnes si Mária Kraľovičová pamätá aj báseň od Maše Haľamovej aj text z Gogoľovej Ženby, ktoré si zodpovedne na konkurz pripravila, no napriek tomu si veľmi neverila.
Vyrástla som až v divadle
„Boli to všetko slečny, ktoré mali konzervatórium, zdali sa mi nesmierne krásne a múdre a ja som mala vlasy v dvoch copoch, ruky ako palička a vtedy ešte výšku 158 centimetrov. Dnes má 164, vyrástla som až v divadle. A ako Záhoráčka som ani dobre po slovensky ešte nehovorila a aj sa smiali pri mojej reči, hoci som sa veľmi snažila hovoriť spisovne ako pani učiteľka v škole.“ smeje sa. Vo výberovej komisii bol aj Andrej Bagar a toho, ako si myslí, asi presvedčila vlastnou prácou, do pointy ktorej už zakomponovala svoju radosť nad prijatím. Najskôr hrávala v martinskom divadle, po dvoch rokoch sa rozhodla ísť študovať na bratislavské konzervatórium a začala hrávať v Slovenskom národnom divadle. Jej kolegovia boli cez deň pedagógovia a večer partnermi na javisku.
Osud ju čakal v šatách Sládkovičovej Maríny
Hoci jej prvou láskou bol kolega Ctibor Filčík, za manžela si vzala Mira Procházku, s ktorým sa zoznámila na svojom prvom plese. „Všetko bolo vtedy na prídelové lístky aj chlieb aj textil a tak som si šaty požičala z divadelnej šatne. Boli to šaty Maríny,“ S novinárom, spisovateľom a prekladateľom Procházkom prežila 56 rokov. Poslucháčom besedy ponúkla herečka aj návod na sviežosť a spokojný život. „Teším sa na každý deň, na to, akých ľudí stretnem, čo zažijem. Ako povedala vyhýba sa zle naladeným ľuďom. „Rada sa budím včas ráno, každý deň si chodím kupovať noviny. Keď sa chcem porozprávať napríklad s predavačkou a tá nevie ani odpovedať, tak tam na budúce radšej už nejdem, aby mi zbytočne svojou zachmúrenosťou nebrala dobrú náladu a energiu.“ V jedle sa neobmedzuje. „Rada jem, nie som prieberčivá. Myslím, že ja som sa asi vždy zdravo stravovala, bola som skoro vegetariánka. Pochádzam z chudobnej rodiny a mäso sme mali len v nedeľu. Bolo nás päť detí, rodičia, starenka, tak sa mi ušlo len málo. Vyrastala som na fazuliach, bôboch, šalátoch, mrkve, šúľancoch...“
Do kúpeľov chodí pre vitalitu
Necvičí síce denne, ale čo si dopraje pravidelne každoročne, sú návštevy piešťanských kúpeľov, kam chodí pre vitalitu už 38 rokov. „Aj teraz sa tam už chystám,“ prezradila. Aj v starostlivosti o pleť sa riadi skôr intuitívne, hoci neodmieta aj krémy na vrásky. „Zastávam názor, že čo sa hodí do brucha, je dobré aj na pleť. Ja čo jem, dám si aj na tvár. Keď avokádo, mám tvár ako maskáče a hodím si tam aj šnicľu.“
