NOVÉ MESTo NAD VÁHOM. Napriek mnohým problémom dokázal jediný antikvariát v meste prežiť takmer sedemnásť rokov. Milovníkov starých kníh už v centre mesta nepriláka do obchodíku klasická vôňa pred desiatkami i stovkami rokov vydanej literatúry. Už pár týždňov sa v jeho bývalých priestoroch predávajú rozvoniavajúce šišky, langoše a hranolky.
Útočisko našli v „šmolko“ búdkach pod námestím
Viliam Lapšanský so svojím synom Radoslavom otvorili svoj antikvariát v máji 1991. „Začali sme predávať v klasickom kamennom obchode na Weisseho ulici, odkiaľ sme dostali za pár rokov výpoveď. Priestory patrili židovskej obci a tá začala budovu rekonštruovať,“ spomínajú na svoje začiatky. Dnes v týchto priestoroch sídli silnejšia konkurencia, jeden z mobilných operátorov. A tak až do definitívneho zániku antikvariátu v roku 2008 našla dvojica knižných predajcov útočisko v neďalekých „šmolko“ búdkach. Zvýšený prenájom za malý pozemok vo výške niekoľkých tisícok, platby za elektrinu, vodu a ďalšie poplatky, odvody dostali antikvariát definitívne na kolená. Ako tvrdí bývalý majiteľ, jedinou možnosťou ako udržať antikvariát v malom meste, je spojiť ho s ďalšími činnosťami. Najlepšie vo vlastnom priestore, kde netreba platiť vysoký prenájom a pridať napríklad predaj starožitností, prípadne okrem klasického „kamenného“ obchodu ponúkať predávaný literárny materiál aj na internetových stránkach.
Hľadali knihy o ezoterike i odbornú literatúru
Napriek celkovému úpadku záujmu o literatúru v knižnej podobe si návštevníci na antikvariát zvykli. Podľa slov otca i syna Lapšanských, najväčší záujem bol o jazykovú literatúru a odborné publikácie. „V 90. rokoch sa dobre predávala ezoterika. „Išli“ aj rôzne encyklopédie, kuchárske a rozprávkové knihy, motorizmus, práca s drevom, liečiteľstvo i hubárstvo. To boli témy, ktoré čitatelia najviac hľadali. Prekvapilo nás, že o športové knižky a kriminálky nebol takmer žiadny záujem. Iba ak o detektívky Agathy Christie a Georgesa Simenona,“ približujú čitateľské chute niekdajších návštevníkov. Po roku 1989 čitatelia zháňali klasickú slovenskú i ruskú literatúru, ktorú v obchodoch s novými knihami nahradili americkými románmi. „Jeden čas sa predávali dobre aj sladké „Harlekýny“ i tvorba Danielle Steelovej,“ dodávajú. Záujem bol aj o prírodu. Chovatelia kupovali knižky o koňoch, psoch i voľnej prírode.
Predávali aj literárne skvosty
Za takmer dve desaťročia sa na regáloch antikvariátu prestriedali tisícky kníh. Mnohé z predaných výtlačkov patrili k historickým raritám a mali aj veľkú umeleckú hodnotu. Nechýbali dvestoročné biblie i päťjazyčné slovníky. „Kuriozitou bol aj nemecko-židovský slovník vydaný počas vlády Adolfa Hitlera, japonský slovník alebo latinské čítanky. Predával sa aj jeden z prvých výtlačkov libreta i nôt Verdiho opery Tosca vydaný v roku 1899. Najstarším bol slovník zo začiatku 18. storočia,“ dodáva Radoslav Lapšanský. Zaujímavé však boli aj viaceré knihy o výtvarnom umení, upútali najmä kópie obrazov Van Gogha v knižnom vydaní.
Najlacnejšie gýče porážali drahšie umenie…
Prežitiu antikvariátu mal dopomôcť aj doplnkový predaj umeleckých predmetov. Viliam Lapšanský so synom sa v priestoroch antikvariátu pokúsili predávať aj výtvarné umenie. „Na odbyt išli akurát lacné obrazy. Ľudia kupovali západy Slnka, palmy a slnečnice a mali záujem o lacnejšie gýčové veci. Akonáhle mal obraz umeleckejšiu hodnotu, teda aj vyššiu cenu, bol iba ťažko predajný,“ vysvetľujú. Ani doplnkový predaj starších CD nosičov a vinylových platní nepriniesol záchranu pred zánikom antikvariátu v dobe napaľovania CD a z internetu sťahovaných mp3 súborov.
Knihy na predaj nosili aj narkomani
Podľa bývalých majiteľov sa predajom nepotrebných starých kníh nedá nikdy zbohatnúť. Pozícia antikvariátnika je skôr pre fanatika, ktorého táto činnosť zaujíma. S ponukami kníh k nim chodili všetky vekové kategórie. „Našla sa aj mládež, ktorá očividne „potiahla“ knižku rodičom z domácej knižnice s predstavou ľahkého „zárobku“. Tých sme tu radi nemali,“ hovorí Lapšanský. Prišli však aj takí, ktorým bolo ľúto staré knižky vyhodiť do zberu druhotných surovín a darovali ich na ďalší predaj. „Niektoré knižky boli také nezaujímavé, že sme ich nechceli vziať ani zadarmo,“ spomína bývalý majiteľ antikvariátu Viliam Lapšanský. Jeho syn dodáva, že ľudia zvyčajne nemali pri výkupe „veľké oči“ a prijali nami ponúknuté sumy. Dokonca knižky u nás chcelo predať a zarobiť si aj zopár narkomanov „Boli aj takí, ktorí priniesli knižky vo veľmi zlom stave alebo dotrhané časopisy a odchádzali urazení. „Vraj, ako málo za ne ponúkame,“ hovorí mladší z Lapšanských.
Najväčší antikvariát v Európe je na stanici
Nachádza sa v budove železničnej stanice v Leopoldove a jeho vlastníkom, archivárom a predavačom v jednej osobe je Tibor Ďurák. Podľa Knihy slovenských rekordov sa v ňom nachádza viac než tristo tisíc kusov starých kníh. Nakupovali tu už zákazníci z 15 krajín celého sveta, množstvo spisovateľov, ale aj niektorí slovenskí prezidenti. Ďurák v antikvariáte Europik ponúka okrem kníh aj staré harmoniky, porcelán, keramiku, písacie stroje i obrazy. Jeho antikvariátny interiér poskytuje možnosť putovať literárnou históriou celé hodiny.
