TVORIVOU PRÁCOU sa zaradil medzi známych Trenčanov. Predovšetkým ako výtvarník a pedagóg. S manželkou Vierkou, tiež výtvarníčkou vychovali dvoch synov. Jeden - Ján, kráča v šľapajach svojich rodičov ako výtvarník - pedagóg základnej umeleckej školy v krajskom meste.
Pozvanie do ateliéru šesťdesiatnika Igora Mešku malo príchuť vôní farieb, zaujímavých obrazov, fotografií a búst.
Ako sa v hlave dieťaťa zrodí myšlienka nazývaná výtvarné umenie, keď ešte nechodí a už maľuje. Rodí sa talent v rannom detstve?
– Dieťa kreslí, čo cíti. Pamätám sa, že už v základnej škole spolužiaci „behali“ za mnou, nakresli mi to, nakresli mi tamto. Neskôr som pomáhal z výtvarnej slabším spolužiačkam. Otec sa ma v rannej mladosti opýtal, čím chcem byť. On bol letec. Moja odpoveď – letcom! On na to: „To ťa radšej hneď zabijem,“ okamžite reagoval otec Juraj. Lákalo ma výtvarné umenie. Mamička Klára, ktorá dnes v zdraví má 82 rokov je nateraz stále svieža. Rovnako mala výtvarné sklony, aj otec vedel dobre kresliť. Skrátka, jablko asi nepadlo ďaleko od stromu.
V ktorom období teda padlo rozhodnutie vážne sa venovať výtvarnému umeniu a aká bola vaša tvorivá vývojová cesta?
– Mal som záujem študovať na Strednej umelecko priemyselnej škole (ŠUPK-a). Otec ma nechcel pustiť do „veľkého sveta“. Napokon som študoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole. Po maturite som sa zúčastnil pohovorov na VŠVU. Pripravoval som sa na skúšky dizajnu. Po porade so známym učiteľom „ šupky“ Štefanom Belohradským som získaval skúsenosti u sochára Jozefa Fizela. Napokon som sa prehlásil na maľbu. Zobrali desať ľudí. Z našej skupiny prijali jednu najmenej talentovanú dievčinu prominentných rodičov. Potom som nastúpil do Trnavy na pedagogickú fakultu – kombinácia výtvarná výchova, matematika. Výtvarnú som mal za jedna, z pedagogiky dvojku a kvôli matematike chodili za mňa orodovať výtvarníci. Počas štúdií som si odskúšal všetky výtvarné techniky. Pamätám na výstavu – bola prvou aj poslednou v rámci slovenských pedagogických fakúlt. Uznávaný odborník, osobnosť na výtvarné umenie Eugen Lehocký, keď som urobil výber prác na výstavu, na druhý deň prišiel za mnou a opýtal sa, či nemám aj iné veci. Mal som tzv. všechuť obrazov. Odskúšal som si impresionistov, surrealistov a pod. Robil som aj novú figuráciu a na výstave som získal prvú cenu, ktorá však udelená nebola, nakoľko jeden môj obraz bol s číslami. Vedúci katedry ma zastavil a povedal, že „letím“ z vysokej školy, lebo som znehodnotil vstup spojeneckých vojsk do Československa v roku 1968! Prirodzene, nedal som sa. Povedal som: „Z čoho ma obviňujete?!“ Môj otec s nimi bojoval. Vy mne takého veci hovoríte, kde ste boli vy vtedy! A za sebou som suverénne, silno na kancelárii zabuchol dvere. Mesiac chodili popri mne „po špičkách“, prstom si na mňa ukazovali marxisti, ako na umeleckého provokatéra. Až jedného dňa prišiel za mnou Lehocký a oznámil mi, že všetko je v poriadku. Nadšený by som určite nebol, keby som kvôli výtvarnej a politickej ješitnosti niektorých pedagógov musel opustiť vysokú školu.
Viedli ste ako riaiditeľ súkromnú základnú umeleckú školu, ktorá ukončila svoju činnosť. Prečo?
– Naša škola bola najväčšia súkromná ZUŠ na Slovensku. Mala 450 žiakov. V Bratislave bola druhá najväčšia. Tá mala o dvesto žiakov menej. Bolo to v období, keď pre všetky základné umelecké školy nebola ujasnená koncepcia. Problémy začali, keď skončili daňové úľavy. Posledné dva roky sme ekonomicky škrípali. Príspevok na žiaka bol vtedy 1300 korún, teraz je to päťnásobne viac. Keď som vybral školné, mne ako riaditeľovi nezostalo na výplatu. Aj z tohto dôvodu mam veľmi nízky dôchodok. Ešte jeden príklad. Štátna ZUŠ-ka mala na sedemsto žiakov 6 miliónov 300-tisíc korún. Naša súkromná ZUŠ v tom čase na 450 žiakov dostala príspevok len 630-tisíc korún. S každým zvýšením školného ubúdalo žiakov. Išlo to do slepej uličky...
Kto vás umelecky a odborne vo výtvarnej tvorbe najviac inšpiruje?
– Je to predovšetkým variabilnosť. Diela sú rôzne. Vo výtvarnej tvorbe treba veľa premýšľať. To výtvarníkovi pomáha. Treba mať vyvinutú citovosť. Bez zaujímavosti nie je, že v určitom časovom horizonte prežívate dva, tri životy.
Aké techniky využívate vo svojej výtvarnej tvorbe?
– Prešiel som mnohými. Bolo to dobré! Využíval som a využívam doteraz niekoľko. A donedávna som učil aj umeleckú fotografiu. Robím olejomaľby, realistické krajinky, ale aj Trenčín, jeho majestátny hrad. Ľudia takéto obrázky žiadajú k životným jubileám ako darček.
Čo vás najviac fascinuje na výtvarnom umení ako súčasného autora?
– Krása, krásno. Kto sa nevie nadchnúť pre niečo pekné, ozaj ani „nežije“... Pre moje duchovno dominantným sa stáva malebné prostredie prírody. S manželkou chodíme na turistiku, kde je neprebádané množstvo výtvarných námetov. Niektorí hovoria, že najkrajší pohľad na svet je z chrbta koňa. My ho máme zo sedla bicykla. Uchvátil nás Turiec, kde máme chalupu. Je to realistická krajinka ako namaľovaná. Skrátka, je toho veľa, čo ma dokáže fascinovať.
Ako môže podľa Vás človek poznať kvalitu výtvarného umenia?
– Kvalitu výtvarného umenia som už registroval ako porotca na celoslovenskej výtvarnej prehliadke Detský výtvarný Trenčín. Veľkou škodou je, že zanikla. Nebol záujem podporovať rast detských výtvarných talentov a oni zostali na okraji záujmu. Teraz ich vychováva ZUŠ, no bez podobnej súťažnej konfrontácie prác. Detský výtvarný Trenčín bola mimoriadna výstava európskeho, možno aj svetového významu. Keď sme poslali práce do sveta na súťaže, naši žiaci vždy priviezli najvyššie ocenenia. V Bratislave vyrástla silná skupina výtvarníkov práve z Detského Trenčína - Laco Čáry a Daniel Fischer, ktorí vypracovali osnovy detskej pedagogiky výtvarnej výchovy. Výtvarné práce detí sa hodnotili v dvoch až troch kolách. Každý porotca mal právo veta. Hovorievali sme, že v niektorých deťoch bol taký talent, ako keby to za nich Pán Boh namaľoval.
Ako korešponduje vaša voľná maliarska tvorba s potrebami času?
– Som lenivý, potrebujem inšpiráciu. Ale dá sa to skĺbiť. Každú voľnú chvíľu odbehnem k stojanu a maľujem, preto ho mám doma. Veľakrát vstanem v noci, nadránom, ak mám tému v hlave - maľujem. Rád varím a popri tom prichádzam na nové maliarske myšlienky. To ma rovnako nadchýna.
Ste členom Umeleckej besedy Slovenska, ktorá združuje známych slovenských výtvarných umelcov. Aká je vzájomná spolupráca, poslanie?
– Umelecká beseda sa radí medzi najstaršie slovenské stavovské združenia výtvarníkov. Umeleckú besedu sa snažili „vysánkovať“ iné zoskupenia. Išlo o majetok v Bratislave – budovu, ktorá jej nepatrí. Uzurpovali si to bratislavskí úradníci. Ťažko povedať, ako to dopadne. Ale v tomto zoskupení je skutočne dobrá partia vzácnych ľudí – výtvarníkov. Aj manželka Vierka je členkou. To ona ma „zlanárila“ do výtvarného združenia. Keďže v mojej práci dominovala maľba a fotografia, zaradil som sa do umeleckej besedy, ktorá pravidelne organizuje plenéry na Orave.
Trenčín sa stal v celoštátnom meradle akousi baštou výtvarného umenia. Pociťujete to?
– Teraz sú tie kontakty, akési popretrhávané. Ale v Trenčíne je viac popredných umelcov. A určite sa zaradil medzi bašty slovenského výtvarného umenia. Mimoriadna osobnosť je osemdesiatdvaročný maliar Rudo Moško, výtvarník Juraj Oravec, Igor Mosný vynikajúci sochár (okrem iného autor doštičiek udeľovaných na trenčianskoteplickom Art filme v rámci ocenenia Hercova misia) manželia Krajčovci – Juraj a Dana, Eva Ábelová-Mišáková a mnohí iní.
Čo vás v maliarskej výtvarnej tvorbe vie najviac upútať, už aj preto, lebo máte rozsiahle výtvarné spektrum aktivít. Pokúste sa zosumarizovať, kde všade ste prezentovali svoje umelecké diela?
– Niečo nové. Čo nie je okukané. Upúta ma, čo som ešte nevidel, pritom dielo autora dominuje výnimočnosťou. Nie som ten typ, že sa potrebujem sám prezentovať ako výtvarný autor. Ja skôr prichádzam s výtvarnou prácou na kolektívnu výstavu, kde milovník výtvarného umenia má možnosť konfrontovať, sondovať viac autorov, fortieľ, prezentovaných výtvarných diel.
Nedávno ste oslávili životné jubileum, aké sú vaše výtvarné ciele?
– Vraciam sa k tomu, čo som ako študent skicoval. K abstraktnej tvorivosti - maľbe, ktorá sa mi úspešne darila v predošlých rokoch. Nápady zostali a začínam ich na staré kolená realizovať. V tom sa vidím. Nastal akýsi posun vo vizuálnom hraní. Výtvarné umenie beriem ako hru farieb. Aj deti som v škole k tomu viedol, aby sa mohli potešiť z toho, čo farebne vytvoria. Vážne veci prenechávam filozofom, politikom a spisovateľom.