Ivanovce. Tí, ktorí často cestujú hore Považím, poznajú veľmi dobre sústavu hradov, týčiacich sa na pravej strane Váhu. Málokto si však všimne na opačnej strane, povyše Beckova, skalnatý výbežok so strmým kameňolomom, pod ktorým tesne vedie železničná trať a cesta.
Skala vyrozprávala históriu
Kedysi bola rozloha Ivanovskej skaly podstatne väčšia. Koryto Váhu bolo k nej bližšie. Dnes je zo severnej strany oblámaná kameňolomom a jej východná časť musela ustúpiť stavbe železničnej trate. Vďaka zvýšenej polohe i blízkosti veľkého vodného toku, bol tento mohutný terénny útvar v dávnej minulosti vyhľadávaným miestom na osídlenie pravekým obyvateľstvom. Skala pútala pozornosť archeológov už v roku 1934 a najväčší výskum tu uskutočnil v rokoch 1966-67 Archeologický ústav SAV v Nitre. Archeológovia zistili, že najstaršie doklady o osídlení Skaly pri Ivanovciach pochádzajú zo staršej doby kamennej – paleolitu. V priebehu 40- až 30-tisíc rokov pred naším letopočtom tu táborili obyvatelia zo szeletskou kultúrou a zanechali nám po sebe dokonale vyhotovené kamenné štiepané nástroje, hroty listovitého tvaru, čepele a škrabadlá. Po nich zostala skalná plošina celé tisícročie opustená. Až v mladšej dobe kamennej na prelome štvrtého a tretieho tisícročia sa na skale rozkladala opäť neveľká osada usadlých roľníkov. Po nich na sklonku mladšej doby kamennej prišiel ľud takzvanej bošáckej skupiny, ktorý tu vybudoval rozsiahle sídlisko. Archeologický výskum zachránil pravdepodobne iba jeho okrajovú časť. Jadro osady sa nachádzalo v tej časti lokality, kde vznikol kameňolom. Zvyšky zo zrútených stien domov označujú miesta bývalých obydlí so zrubovou konštrukciou. Sú to jedny z najlepšie zachovaných dokladov o forme obydlí z konca neskorej doby kamennej na Slovensku.
Lokalita Skala zostala po zániku opevnenej osady maďarovskej kultúry znovu na niekoľko storočí opustená. Z mladšej doby bronzovej pochádza menej črepov a ďalší hromadný nález bronzových šperkov. Keď osadu z mladšej doby bronzovej opustil jej posledný obyvateľ, zostala Skala definitívne opustená. Ivanovská skala je nielen vzácnym archeologickým náleziskom európskeho významu, ale i chráneným prírodným útvarom s výskytom vyhynutých živočíšnych druhov.
Prvým pánom Stibor zo Stiboríc
Pohraničné územie nebývalo nikdy pokojné, v 11. a na začiatku 12. storočia dochádzalo k vojenským výpravám, časté boli vpády vojsk uhorského kráľa Kolomana i českého kniežaťa Svätopluka. Najhrozivejšie boli tatárske vpády v rokoch 1241 až 1242.
Po vpáde Tatárov uhorský kráľ Belo IV. v snahe zabezpečiť sa proti ďalšej podobnej pohrome urýchlil dobudovanie nového systému krajiny, v ktorom podstatnú úlohu zohrali kamenné hrady. S budovaním nových hradov – Čachtice, Tematín a opevňovaním hradu Beckov sa formovali aj hradné panstvá. Je veľmi pravdepodobné, že už vtedy, v pol. 13. storočia, Ivanovce existovali. Prvou písomnou zmienkou o obci je listina datovaná rokom 1398. Súvisí s kráľovskou donáciou z roku 1388, na základe ktorej sa stal vlastníkom Beckovského panstva, a teda aj našej obce, jeden z najvernejších kráľových služobníkov Stibor zo Stiboríc. V listine sa menuje naša obec Iwany, Iwanolcz či Iwanowcz.
Dokumentom, prinášajúcim viac údajov o obyvateľoch Ivanoviec, je urbár Beckovského panstva z roku 1522. Obyvatelia Ivanoviec sa venovali poľnohospodárstvu, pestovali obilniny i vzácny šafran. Beckovskému panstvu museli odovzdávať chmeľ, hrach, proso a semenec, pol voza sena, voz dreva, kapustu, vajcia, koláče, sliepky a hus, maslo, syr.
V 16. a 17. storočí bola obec bohatou kuriálnou obcou. Vlastnili ju zemianské rodiny. Po roku 1598 to boli Bánfiovci a Nádašdiovci, ktorí si rozdelili majetky i poddaných.
Svoju časť vlastnili aj významné šľachtické rody Podmanických a Záblatských. Po vymretí Bánfiovcov a vytvorení komposesorátu sa po roku 1648 majetky Beckovského panstva dedením dostali do držby viacerým šľachtickým rodinám. Najskôr ich vlastnili Jakušičovci, rodiny Príleských, Ambro, Podhradskí, Revayovci, Rakovskí, Beréni, Seréni, Esterházi, Súľovskí, Ján Erdödy. Okrem tejto vyššej šľachty sa v archívnych prameňoch spomínajú i menej známe rody, ktorých potomkovia však dodnes žijú v Ivanovciach a na okolí. Poslednými majiteľmi zrenovovanej novoklasicistickej kúrie v strede obce boli Rothovci. Obec mala na konci 16.storočia 71 domov, v časoch nadvlády Turkov 53 domov. V prvom jozefínskom sčítaní v roku 1784 napočítali 107 domov a 700 obyvateľov. Dnes žije v obci 870 ľudí. Väčšina sa v minulosti zaoberala poľnohospodárstvom, vinohradníctvom, chovom oviec, po roku 1918 tkaním kobercov a plátna.
Obec sa rozrastá
Ivanovce sú súčasťou Bielokarpatsko-trenčianskeho mikroregiónu, združujúceho sedem obcí: Štvrtok, Ivanovce, Melčice-Lieskové, Adamovské Kochanovce, Chocholná-Velčice, Kostolná-Záriečie, Drietoma.
Od roku 1990 je starostkou obce Mária Hládeková. Za jej pôsobenia bola dokončená posledná etapa plynofikácie obce, vybavenie domu smútku, ozvučenie a výsadba zelene na cintoríne, vybudovali verejné osvetlenie.
V roku 2002 sa začalo s výstavbou nájomných bytových domov. V roku 2004 bolo skolaudovaných 30 bytov, o dva roky neskôr 16 bytov. V roku 2008 pribudne ďalších 8 bytov.