Načo sa „mrcasiť“ kdesi ráno pred pekárňou v rade, keď si čerstvý produkt upečieme priamo doma? Ide o veľkolepé kozmické zariadenie, ktoré má obrovský displej, každú chvíľu pípa a dokonca občas aj čosi povie, hoci stále neviem čo, lebo ma oslovuje v akejsi neznámej reči. Už trochu tuším v akej, lebo na štítku je napísané „vyrobené v Turecku“. Ku cti občanov štátu kde majú neeurópsky zakrivené meče, musím poznamenať, že zariadenie naozaj funguje dobre. Budem presnejší. Až teraz. Môj prvý pokus o upečenie pravého domáceho chleba mal zaujímavý výsledok. Zo stroja som vybral akúsi pozdĺžnu hmotu oceľovej konzistencie. Keďže som v ten deň robil isté domáce práce rozhodol som sa môj prvý domáci chlieb použiť na zatĺkanie „hmoždiniek“ ráže osem milimetrov. Nakoniec sa hmota ukázala byť nevhodná aj na túto činnosť. Druhý pokus mal ešte katastrofálnejšie následky a pripomínal americký film Deň potom. Pre zmenu som dal do hmoty akosi viacej droždia a bolo potrebné vyupratovať celú kuchyňu. Možno ste to videli vo filme, v ktorom Vlasta Burian a Jan Werich riešili problematiku cesta do lievancov systémom přiměřene – přiměřene. Keď zlyhal druhý pokus, rozhodol som sa vrátiť k starému dobrému Murphymu a držať sa jedného z jeho základných zákonov. Ak zlyhajú všetky pokusy o uvedenie zariadenia do prevádzky, skúste si prečítať návod na použitie. A tak som začal čítať pomerne rozsiahly návod na použitie. Dočítal som sa tam nesmierne dôležité informácie. Napríklad, že koncovku káblového prívodu k zariadeniu si nemám pichať do zadnice, ale zariadenie bude lepšie fungovať ak ju zastrčím do prípojky v stene. Jednotlivé recepty na prípravu najlepších chlebov sveta obsahovali rôzne objemové a hmotnostné informácie typu „pol litra mlieka“ alebo „pol kilogramu polohrubej múky“. To by som ešte ako – tak bral. Lenže neskôr nastal útok neslýchaný. Že vraj mám pridať do cesta „za štipku“ akejsi gebuziny. Lenže ja neviem koľko je štipka. Tak som sa spýtal susedky, čo si mám o štipke myslieť. A ona mi na to: „To sa ti vojde tak medzi dva prsty“. Lenže sused Jano, čo vyklepáva karosérie má štipku asi za vedro a ja ani za krajčírsky náprstok. Ďalším geniálnym odporúčaním bolo označenie množstva „na špičku noža“. Ja mám pioniersku rybičku za tri koruny, teraz po rokoch strádania už mám aj švajčiarsky nožík. Lenže Samurajovia mali žabykláče dlhé odtiaľto až po Ósaku a tam by už „pridajte korenia na špičku noža“ znamenalo inú chuťovú pesničku, lebo by išlo o pol vreca. Ďalším dávkovacím klenotom je „čajová lyžička“. Máme doma asi štyri druhy a žiadne nemajú zhodnú veľkosť. S „polievkovými lyžicami“ je to takmer rovnaké. Takže koľko? Úplným vrcholom je miera „za pol polievkovej žufánky“. Nuž túto kuchársku informáciu som pár minút musel predýchavať, lebo po mojej mame ostali žufane ako náprstok a iné v tvare malého vedra. A niektoré dokonca majú aj dierky takže naberať môžete aj pol dňa. Ako by vám niekto povedal, že máte vagón ryže naložiť vidlami. To sa môžete udrieť k smrti. Sľubujem a všetkým ostatným odporúčam: Čítajte návody! Ešte sa musím štipku učiť. Niektoré elektrospotrebiče vedia byť poriadne zlomyseľné.
