Trenčianska Turná. Podľa starostu obce Františka Ježíka by každá obec či mesto mali hľadať svoje korene a pripomenúť si históriu. „Až potom môže byť každý pevne ukotvený,“ vysvetlil.
Rozhodla psychika
Bitka pri Trenčianskej Turnej sa odohrala 3. augusta 1708. Podľa Vladimíra Segeša z Vojenského historického ústavu išlo o jednu z najväčších a najrozhodujúcejších bitiek posledného protihabsburského povstania Františka druhého Rákociho. „Bolo to veľké bojové stretnutie, kde sa stretli sily kuruckého a cisárskeho vojska, nazývané aj labancami,“ vysvetlil. Podľa historika sa bitka zo začiatku vyvíjala rôzne a prevahu mali kuruci. Nakoniec však vyhralo cisárske vojsko, z čoho sa kuruci nikdy nespamätali. Historici toto obdobie pomenovali storočím ťaživého nepokoja, ktorý skončil až v roku 1711 uzatvorením Satmarského mieru, pričom sa neblaho zapísalo najmä na poddanom ľude. Pred tristo rokmi obsadili okolie Trenčianskej Turnej mnohé tisícky vojakov. Medzi nimi boli jazdci, pechota aj delostrelectvo, pričom sa bojovalo podľa novodobých zásad boja. O výsledku však rozhodla cisárska jazda, ktorá bola lepšie organizovaná a disciplinovanejšia. Podľa Segeša bola kuruckým hendykepom zlá výzbroj a skutočnosť, že nešlo o pravidelnú armádu. „Cisárska mala dobrý výcvik. Rozhodol však aj psychologický moment,“ zdôraznil. Keď podľa neho vojaci na kuruckej strane videli, že niektorí z ich radov utekajú, začali ustupovať a pechota bola ponechaná napospas. Tým sa vojsko morálne zrútilo.
Kurucom bol aj Jánošík
Zaujímavosťou podľa historika je, že kuruckým vojakom bol aj Juraj Jánošík. „Ako to už v našich dejinách býva, nie je nás veľa, ale sme všade,“ doplnil. Jánošíkov osud bol pohnutý a jeden čas bojoval dokonca aj v cisárskom vojsku. „Naučil sa bojovať a pracovných príležitostí nebolo veľa,“ vysvetľuje Jánošíkove cesty na zbojnícke chodníčky Segeš. Zbojníctvo bolo podľa názoru historika typickým javom povojnového obdobia. „Kuruci sa nechceli vrátiť a ťažko robiť, a tak robili to, čo sa naučili vo vojsku.“ A tak začali zbíjať a zabíjať. Dôvodom, prečo sa práve Jánošík stal ľudovým hrdinom je vraj to, že nikdy nikoho nezabil. „Nebol až takým výrazným zbojníkom, boli takí, čo mali toho viac na rováši,“ vysvetlil. Tí však aj zabíjali.
Históriu si treba pripomínať
Rozvíjanie tradícií má podľa Segeša veľký význam, no u nás sa nepestovala úcta k vlastnej minulosti. „Azda to súvisí s tým, že sme nemali veľa dobrých pánov,“ vysvetľuje si. Konferencia sa konala 1. augusta v obecnom kultúrnom dome a pozostávala z dvadsiatich prednášok. Prednášky rozšírili aj o tému boja proti poddanstvu. „V jednom z manifestov Rákoci prisľúbil všetkým, ktorí sa zapoja do bitky, že vo víťaznom boji budú oslobodení z poddanstva,“ tvrdí historik, podľa ktorého si takto museli poddaní počkať ešte stopäťdesiat rokov až do rokov 1848-49. Historici svoju pozornosť venovali najmä hlavným protagonistom bitky z cisárskej aj kuruckej strany, pretože podľa Segeša málokto vie zrekonštruovať úlohu radového vojaka. „Jednoduchý človek musel bojovať za menej známe či úplne cudzie záujmy. Život bezmenného hrdinu je ťažké priblížiť.“ Podľa historika je veľmi dôležité si pripomínať tieto udalosti. „Nie preto, že by sme chceli propagovať vojny, ale chceme im takto predchádzať“. Prednášajúci spracovali aj vývoj vojenstva, politické pozadie doby i poslanie a ciele povstaní. Referáty, ktoré si pripravili slovenskí aj zahraniční historici sa stali súčasťou publikácie s názvom Neďaleko od Trenčína. „V tomto sme asi stredoeurópskym unikátom, pretože bežne sa vydáva publikácia rok až dva po konferencii. My sme ju vydali pred konferenciou,“ vysvetlil. K trojstému výročiu bitky vznikli aj bronzová a medená medaila i pamätná minca, ktorú dal pôvodne raziť František druhý Rákoci. Konferencie sa zúčastnili aj filatelisti, ktorým bola určená pamätná pečiatka a pamätný poštový lístok.
