Spievajúci právnik Ivo Jahelka napísal asi pred desiatimi rokmi krásne čiernu pesničku o dvoch pražských vodičoch verejnej dopravy.
Pri striedaní zmien za volantom uviedol pôvodný šofér za volant svojho striedajúceho kolegu v čiernych okuliaroch a s bielou paličkou. Nejaké dve zastávky mu pomáhal krútiť volantom a potom vystúpil a zakričal na zdesených cestujúcich: „Nebojte sa, on si časom zvykne.“ Obaja vyfasovali kárne opatrenia. Podľahol som podozreniu, že Ivo Jahelka poznal príbeh z našej fakulty, ktorý bol minimálne o tridsať rokov starší. Na fakulte sme mali staručkú Karosu, ktorá sa používala pri rôznych akciách, družbách, zájazdoch a bohvie ešte načo. Väčšina nášho pedagogického zboru boli fanatickí hubári. Ak zaznelo heslo „rastú“, bolo všetko jasné. Vďaka známostiam sa podarilo vybaviť povolenku na vstup do vojenského priestoru Záhorie, kde sa to hubami len tak hemžilo a hemží dodnes. Autobus nebol zaplnený ani z polovice, a tak brali so sebou aj záujemcov z radov študentov. Istého nášho pedagóga som poprosil, či by som mohol vziať na hubársky výjazd aj kamaráta zo „strojariny“.
Súhlasil slovami: „Áno, samozrejme, miesta je dosť.“ Nevedel, čo činí, a preto nech mu je odpustené. (A mne tiež). Osudné sobotňajšie ráno sme sa dostavili k pripravenému autobusu. Jozef mal okrúhle čierne okuliare a bielu paličku. Pri nástupe do autobusu som ho opatrne navigoval slovami: Pozor schod, teraz ľavú nohu hore, teraz sa ma radšej chyť, a podobne. Naši páni docenti zjavne zneisteli. Po vystúpení z autobusu v cieľovom hubárskom teréne Jožo ešte pritvrdil. Niekoľkokrát vrazil hlavou do stromov, aby jasne vyznačil svoju slepotu. My ostatní sme pokrikovali: „Pozor, strom!“ Zraz bol asi po troch hodinách na vojenskej asfaltke. Páni docenti mali v košíkoch zopár dubáčikov a Jožo mal obrovský košík tých najkrajších exemplárov. Dúfam, že v týchto chvíľach je vám jasné, že na obsah košíka sme sa mu všetci poskladali z našich úlovkov. Gúľajúce oči a plaché pohľady našich pánov docentov jasne dokazovali, čo si uvedomili. Že ich vlastní študenti totálne „previezli“. Naše naozaj úprimné obavy dostali konkrétne kontúry až neskôr. Začali sme sa báť, že sa nám naši skúšajúci za ten podraz pomstia pri skúškach z odborných predmetov. Opak bol pravdou.
Na každej skúške som si vypočul vetu: „Vy ste nás pekne na...li.“ Oni si totiž medzi sebou hovorili vety typu: „No čo chceš? Veď ty si sa tiež nechal na...ť.“ Dokonca ich používali s najväčšou radosťou. Veď na Slovensku neexistuje väčšia radosť ako škodoradosť.
No a čo na záver? Hubárska sezóna vrcholí a treba si poriadne napchať košíčky na donášku domov. Veď Pánbohvie kedy znova budú rásť po lesoch a luhoch takéto možnosti.